23.3.2014 Lk 9,62 (Pavol Bargár)

uloz.to/xkhM3gbe/140323-002-mp3

 

1M 19, 23-29

Lk 9, 62

Ježiš mu však povedal: Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.“

 

Milí priatelia v Kristovi,

Pôstu ako takému môžeme prikladať rôzny význam, vidieť v ňom rôzny zmysel. Ten nenáboženský pôst má funkciu predovšetkým zdravotnú, hygienickú. Nábožensky videný pôst je už záležitosťou ďaleko komplikovanejšou. Ak je zameraný kulticky, má človeka očistiť, zbaviť viny pred Bohom či božstvom. Slúži ako určitý spôsob obete, robí človeka pomocou jeho vlastných zásluh prijateľným pre Boha. Takýto pôst je charakteristický hlavne pre staroveké náboženstvá.

Kresťanstvo je však iným typom náboženskej viery. Kult bol v kresťanstve prakticky odbúraný, obete sa viac neprinášajú, kňažstvo ako „inštitúcia sprostredkujúca zmierenie“ nemá v ňom opodstatnenie. Ako teda kresťanstvo hľadí na pôst? V čom my, čo si hovoríme kresťania, vidíme význam pôstu?

Sestry a bratia, nám už nejde o to, asketickým spôsobom si zoceľovať (alebo skôr trýzniť?) svoje telá, a tak sa stávať akceptovateľným pre Pána. My chceme pomocou pôstu intenzívnejšie vnímať Božiu prítomnosť a Jeho láskavú starostlivosť a milosť. Odložiť to, čo nám bráni v kontakte s Ním, zbúrať múry odcudzenia a sústrediť sa na to, čím nás chce On sám osloviť. Povieme si, nie je aj toto určitá zásluha, úsilie o samospasenie? Myslím, že nie, pretože kresťanský pôst spočíva v „akceptovaní, že som akceptovaný, hoci som neakceptovateľný“ (P. Tillich).

Každý z nás je homo oeconomicus, človek vyrábajúci, hospodáriaci, naháňajúci sa za každodenným živobytím. V tomto zhone si, priznajme úprimne, nájdeme na pôst čas málokedy. Preto by Pôst, teda obdobie cirkevného roka, ktoré práve prežívame, malo byť pre nás veľmi vítané, mohlo by sa stať osviežujúcou oázou v nekonečnej púšti ustarostenosti a tvrdej práce. Môžeme byť zaň vďační ako za vzácnu chvíľu, keď sme schopní odtrhnúť svoj zrak od „kolobehu nutnosti“, od každodennej povinnosti a pohliadnuť vpred, v ústrety Božej budúcnosti, na to, čo nás presahuje, čo z nás robí plných a úplných ľudí. Totižto ak je človek zviazaný chimérami nutností, tie ho ponárajú do bahna problémov a robia z neho otroka alebo príslovečnú „opicu bez chvosta“. Človek je človekom až vtedy, keď vníma širšiu perspektívu toho, čo prichádza z budúcnosti, toho, čo má byť, Pravdy, ktorá ho presahuje a stavia ho napevno. Pochopiť, a hlavne prijať, to je nesporne dôležitou úlohou pôstu.

Priatelia v Kristovi, myslím, že v tomto zmysle sa nám chce prihovoriť aj dnešný evanjeliový text. „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie“. Na prvý pohľad sa táto výpoveď javí ako kruté Ježišovo odsúdenie všetkých, ktorí konajú správne podľa zásad slušného správania sa človeka k človeku. Ako sme totiž mohli počuť z prečítaných predchádzajúcich veršov tohto odseku, Ježiš tieto slová adresoval človeku, ktorý sa chcel ísť rozlúčiť s rodinou, predtým ako Ho bude nasledovať, resp. človeku, ktorý si chcel pochovať otca (Lk 9, 59-61). Konal Ježiš správne? Nesúcitíme s ľuďmi, ktorí sa chceli postarať o „rodinné záležitosti“?

Pozrime sa na chvíľu do Starej zmluvy, na náš prvý dnešný prečítaný text. V knihe Genesis (1M 19) sme čítali o jednom veľmi známom „obrátení sa vzad“. Je to známy príbeh Lótovej ženy, ktorá pri odchode z horiacej Sodomy neuposlúchla príkaz, obrátila sa, pohliadla vzad a za trest sa premenila na soľný stĺp. Či už to bola jej zvedavosť, smútok za domovom alebo rozlúčka s niečím, čo jej bolo istotou, pýtam sa, sestry a bratia, môžeme ju za to odsudzovať? Nie sme aj my zvedaví, nemáme radi svoje domovy, neutiekame sa za tým, v čom skladáme svoju istotu? Spisovateľ Kurt Vonnegut napísal, že Lótova žena predstavuje pre neho práve kvôli tomuto svojmu pohľadu vzad jednu z najsympatickejších postáv Biblie. Bolo to totiž ľudské. A kvôli tomu, čo spravila, sa pani Lótová stala známou aj mimo židovsko-kresťanských kruhov. Akoby povedal F. Nietzsche „ľudské, príliš ľudské“.

Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie“. Ako ostro znejú Ježišove slová! Vnikajú človeku pod kožu, ba až k mozgu, ako ostré ihličky. Ako to myslel?...

Povedal som, že na tieto slová sa môžeme dívať ako na také, ktoré nám približujú zmysel pôstu. A ten je: Človek sa má otvoriť voči Pravde, ktorá k nemu prichádza, ktorá sa nad ním zmilovala, hladká ho láskavou Božou dlaňou, stavia ho opäť na nohy a chce z neho vytvoriť skutočného človeka. Dych Božieho ducha hovorí: „Vstaň človeče, máš slobodu, ktorú som ti ukázal naplno v svojom Synovi, ten vydal svedectvo Pravde, zjavil moju vôľu. Nechcem, smrť človeka! Hľa, pozri vpred a uvidíš obrysy kráľovstva pripraveného aj pre Teba. Ja som pripravil všetko, ty len vstaň a poď!“

Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť...“ slová stále rezonujú v ušiach. Áno, obzerať sa späť je ľudské, rovnako ako trápiť sa, plakať, cítiť sa slabý, nepochopený. Rovnako ako žiť v pracovnom zhone, myslieť iba na tento deň. Ježiš však upozorňuje, že Božia vôľa, Jeho určenie pre človeka je čosi iné. Hľadieť do budúcnosti, zúčastňovať sa na príchode Božej vlády, žiť podľa zásad Kráľovstva, vydávať svedectvo Pravde.... Ježiš ako Boží Syn to naplno ukázal, vôľa Otcova sa na ňom zjavila. A od nás ako svojich sestier a bratov, Božích detí, chce to isté.

Áno, sme ľudia „obzerajúci sa späť“. „Položili sme ruku na pluh“, ale stále si nie sme istí. To nie je nič odsúdenia hodné. Žijeme vo svete, kde musíme zápasiť so skepsou, beznádejou, chaosom, nutnosťami rôzneho druhu. Hospodin však chce, aby sme v nich neostávali. Pomáha nám dostávať sa na vyššiu úroveň, dáva našim životom širšiu perspektívu. A tak sa „môžeme hodiť pre kráľovstvo B“.

Sestry a bratia, to je zmyslom i tohtoročného pôstu. Pohliadnuť z ľudskej úrovne hore, na úroveň Božiu. Vidieť natiahnutú Božiu peruť a chopiť sa jej, aby sa ľudské a Božie spojilo a tak Pravda mohla vstúpiť do sveta. Sme občanmi štátu, príslušníkmi rodín, študentmi, pracujúcimi či dôchodcami, členmi rôznych združení. Ako takí si musíme plniť rozmanité povinnosti. Nezriedka sa nám zdá, že nám tieto povinnosti už-už prerastú cez hlavu. Cítime sa slabí, bezmocní, z toho všetkého možno i nahnevaní. Svet sa nám zdá skorumpovaný, do záhuby smerujúci.

Lenže naším určením je pozdvihovať ho z tejto „špiny“ a prebudovávať ho podľa zásad kráľovstva Božieho. Vnášať do neho solidaritu, pokoj, lásku, toleranciu, nádej, starať sa oň so všetkou náležitosťou, tak ako sa to patrí „pána tvorstva“. Boh nás v tejto náročnej úlohe nenechá samých, ale hovorí k nám a vedie nás svojím Duchom, aby sme začuli Jeho tichý bezbranný hlas. Potrebujeme takéto „pôstne“ chvíle, to znamená chvíle dialógu so svojím Pánom. Vtedy uvažujeme nad svojimi „pohľadmi späť“ a zároveň dostávame nové sily pre Cestu v ústrety Budúcemu.

Len vtedy svet, a človek v ňom, dostane skutočne Božiu podobu a zásady Božej vlády sa naplno uplatnia. My už nebudeme trpieť pod jarmom nekonečného zhonu, starostí a trápenia, ale do nášho života vstúpi šálom, Boží pokoj, nie iba trápne prímerie, ale plnohodnotný mier, harmónia života. Po dobe pôstu príde Veľká noc, ktorej vrcholom bude vzkriesenie nášho Pána, ktoré je predobrazom a zasľúbením aj pre naše vlastné vzkriesenie. Amen.

 

 

Pane, prosíme Ťa o dar skutočného pôstu, ktorý Ty žiadaš. Obracaj náš zrak, celé smerovanie i konanie k Tebe ako základu Bytia a v moci Ducha svätého dávaj zúčastňovať sa na uskutočňovaní Božej vlády v tohto svete, tak ako nám to ukázal Tvoj Syn. Amen