Uhříněves 3.9.2017 2K 5,16-20 (Pavol Bargár) bohoslužby s VP

Nové stvorenie v službe zmierenia (Kázeň na 2Kor 5,16-20)

Takže nepoznáme odteraz nikoho podľa tela. Ak sme Krista aj poznali podľa tela, teraz (Ho) už nepoznáme. Preto ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, a hľa, nastali nové. A to všetko je z Boha, ktorý nás zmieril so sebou v Kristovi a zveril nám službu zmierenia, že totiž Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich priestupky a ustanovil medzi nami zvestovanie zmierenia. Miesto Krista sme teda poslovia, akoby (vás) Boh napomínal skrze nás. Miesto Krista prosíme: Zmierte sa s Bohom!“

 

Praha – Uhříněves, Říčany, 3.9.2017

 

Milí priatelia v Kristovi!

Otázka tela a telesnosti bola a doteraz zostáva medzi kresťanmi ošemetnou záležitosťou. Nejednoznačný až schizofrenický postoj kresťanov k otázke tela vychádza zo skutočnosti, že samotná Biblia o tele hovorí dvojznačne. Na jednej strane zemitosť a materiálnosť správy o stvorení z knihy Genesis, na druhej strane výstraha pred „skutkami tela“ v 5. kapitole Listu Galatským. Na jednej strane oslava tela a telesnosti, ako nám ju zachovala Pieseň piesní, na druhej strane konštatovanie apoštola Jána, že čo sa narodilo z tela, je telo stojace v protiklade k Duchu/duchu (Jn 3,6). Aj keď v cirkvi v značnej miere prevážil skeptický a negatívny vzťah k telu, ovplyvnený predovšetkým gréckym spôsobom myslenia, to povedomie, že telo je vzácnym Božím darom, ktorý má svoju nespochybniteľnú hodnotu, sa v kresťanstve predsa len zachovalo. Cirkev predsa len úplne nepreťala ten svoj nosný koreň zdieľaný spoločne s judaizmom – pretože, áno, práve judaizmus tú dobrotu hmotného Božieho stvorenia silno zdôrazňuje. A reformácia, ktorej 500. výročie si tento rok symbolicky pripomíname, tento dôraz pre kresťanstvo znovu vyniesla na povrch.

A teraz máme pred sebou text z 2. listu Korintským: „Takže nepoznáme odteraz nikoho podľa tela.“ Čo to vôbec znamená, poznať podľa tela? V akom zmysle sa tu výraz telo používa? Domnievam sa, že pisateľ listu nemal na mysli ľudskú telesnú schránku, to spojenie orgánov, tkanív a buniek. Ba dokonca ani inštinkty, pudy, žiadosti či sklony. Prepojenie tu vidím s textom z Evanjelia podľa Lukáša, kde má Ježiš až šokujúco príkre slová pre tých, ktorí majú na pamäti lásku a starosť o členov svojej rodiny. V 14. kapitole čítame: „Kto prichádza za mnou a nemá v nenávisti otca i matku i ženu i deti bratov i sestry, áno, i vlastnú dušu, nemôže mi byť učeníkom.“ Takéto zjavne „anti-rodinné“ texty sú pre mnohých čitateľov evanjelia ťažkým sústom. Myslí to Ježiš skutočne tak, že ten človek, ktorý dbá o svoju matku, otca a súrodencov, ktorý ich miluje úprimnou láskou, sa nehodí pre Kráľovstvo nebeské? Som presvedčený, že nie. Vec sa má tak, že príbeh evanjelia nemá na mysli rodinu v tom zmysle, v akom nad ňou zvyčajne uvažujeme my – teda rodičov a deti, prípadne ešte starých rodičov. V evanjeliu sa pod rodinou myslí skôr klan, kmeň, etnická a sociálna skupina. Rodinné vzťahy sú potom vzťahmi pokrvnej príbuznosti. Otcom, matkou a súrodencom mi je ten, s kým zdieľam rovnakú krv – a teda aj rovnaké územie, rovnaký spôsob života, rovnaké hodnoty, rovnaké božstvá. Blížny je rovnaký ako ja; je to môj zrkadlový obraz, ktorý sa odo mňa takmer nelíši. Iný pre mňa prakticky vôbec neexistuje – je pre mňa nikým, ničím, ne-človekom.

Ježiš túto logiku ruší: Kráľovstvo Božie je pre všetkých, bez ohľadu na pokrvnú príbuznosť, sociálnu príslušnosť, ekonomický status, kultúrne zázemie, svetonázorové presvedčenie. Iný človek je mojím blížnym, za ktorého som zodpovedný a ktorý má v Božích očiach práve takú hodnotu, ako ja sám. Kráľovstvo Božie je tu pre všetkých. Mojím otcom, matkou, sestrou, bratou a deťmi je mi ten, kto spolu so mnou kráča po ceste v ústrety Božej vláde.

Verím, sestry a bratia, že túto ježišovskú logiku je možné použiť i na výklad nášho textu z 2. listu Korintským. Nepoznáme už nikoho podľa tela, to znamená: v spoločenstve Kristovým nasledovníkov nie je nikto zvýhodnený na základe svojej farby kože, výšky svojho bankového konta, počtu vysokoškolských diplomov ani hodnoty svojho inteligenčného kvocientu. Povedané inak, určovatele našej identity nemajú mať konečnú platnosť – sú vždy relativizované tým, že stojíme vo vzťahu k Bohu, ktorý nás vykúpil v Kristovi a zdarma ponúka nový spôsob života skutočne pre všetkých. To je to nové stvorenie, o ktorom čítame vo v. 17.

Slovné spojenie „nové stvorenie“ v teológii spopularizoval nemecko-americký protestantský mysliteľ Paul Tillich. Bolo to v dobe okolo polovice minulého storočia, keď medzi mnohými prevládal názor, že náboženstvo čoskoro vymizne, vymrie. Teológovia ako Tillich vtedy premýšľali, čo je poslaním cirkvi a zmyslom kresťanskej viery v tomto „novom svete“. Tillich chápal hriech predovšetkým ako odcudzenie človeka – od iných ľudí, od seba samého a od Boha. Boh sám zakročuje a v Kristu toto odcudzenie prekonáva. Tým tvorí nové stvorenie – dáva ľuďom nový život. Je to život charakterizovaný otvorenosťou voči iným – je to život pre druhého človeka, na ceste spolu s ním v ústrety prichádzajúcemu Božiemu kráľovstvu. Boh sa prikláňa k svetu, má s ním svoj plán, ktorý realizuje bez ohľadu na cirkev – ba možno, ako verili mnohí z Tillichových súčasníkov, možno práve skôr mimo cirkev než v nej.

Za posledných niekoľko desiatok rokov sa náš pohľad na svet radikálne zmenil. Zdá sa, že náboženstvo v najbližšej dobe nevymizne. Ba práve naopak, o svoje slovo sa v rôznych spoločnostiach a spoločenstvách po celom svete hlási čoraz dôraznejšie, či sa nám to už páči alebo nie. Mnoho z Tillichových postrehov nestráca svoju platnosť až do dnešných dní. Stále je tu veľa ľudí, ktorí sa cítia odcudzení od Boha či od zmyslu svojho života, ktorí nedokážu nadviazať a udržať zmysluplné vzťahy s inými ľuďmi. Avšak sú tu aj nové výzvy, pred ktorými stojíme. Mnohé z nich súvisia práve s tou zmieňovanou „renesanciou religiozity“, s novým rozkvetom náboženstva v spoločnosti. Stretávame sa s ľuďmi, ktorí sú od nás etnicky, nábožensky alebo kultúrne odlišní, či aspoň sa dozvedáme o ich prítomnosti v našej spoločnosti z médií. Som presvedčený, milé sestry a bratia, že v tejto súvislosti si máme pripomínať apoštolove slová o tom, že už viac nepoznáme podľa tela – Božie kráľovstvo je otvorené pre všetkých, Božia náruč je dostatočne široká. Veríme, že Boh stále koná nové veci, v cirkvi i mimo ňu. Je Bohom nového stvorenia. A my, kresťania, sme povolaní k tomu, aby sme boli súčasťou tohto nového Božieho stvorenia a tvorenia. Sme povolaní k tomu, aby sme sprostredkovali medzi cirkvou a svetom, medzi rozličnými skupinami ľudí i medzi jednotlivcami.

V tomto povolaní, v tejto každodennej úlohe spočíva oná služba zmierenia určená Kristovým nasledovníkom, ako o nej hovorí apoštol vo v. 18 nášho textu. Veľa kresťanských mysliteľov tvrdí, že práve zmierenie, to obnovenie zdravého a neporušeného vzťahu, ako aj nadviazanie vzťahu nového, je jednou z najdôležitejších úloh, pred ktorými cirkev v 21. storočí stojí. Konkrétne v našej spoločnosti sa v posledných desaťročiach vytvorilo či ešte upevnilo mnoho bariér, ktoré oddeľujú od seba ľudí, deliac ich na názorové tábory. Veľkú úlohu v tom zohráva nespracovaná minulosť z dôb komunizmu, nezvládnutý prechod k demokracii i nedostatok skúseností so životom v pluralitnej spoločnosti. Je tu nielen mnoho konfliktov, ale často sa pridáva aj neschopnosť nájsť vôbec spoločný jazyk pre rozhovor o určitých témach. A kde sú v tejto situácii kresťania? Kde sme my, sestry a bratia? Sme poslami zmierenia, ako nás k tomu napomína apoštol? Sme k tomu vôbec kompetentní?

Historické skúsenosti napr. z Juhoafrickej republiky alebo niektorých latinskoamerických krajín svedčia o tom, že kresťania ako jednotlivci aj cirkev ako celok dokážu zohrávať významnú, ba až kľúčovú úlohu v procesoch zmierenia v rámci širšej spoločnosti. U nás na takéto širšie spoločenské angažovanie sa cirkvi stále ešte čakáme. Potrebná k tomu bude schopnosť „čítať znamenia doby“, kompetentná spoločenská analýza, myšlienkovo precízna reflexia, modlitba a meditácia nad Písmom, tradíciou i skúsenosťou. Avšak taktiež, a to predovšetkým, je nevyhnutné rozpoznanie, že pôvodcom onoho mnohovrstevnatého zmierenia je samotný Hospodin, Pán nového stvorenia, ktorý je darcom života v plnosti. Veríme, že v Kristovi nám ponúka zmierenie so sebou, s ostatnými ľuďmi, s celým stvorením i s naším vlastným vnútrom. A zvesť o tomto zmierení sme povolaní niesť ďalej. Nielen slovom, ale máme ju sprítomňovať svojou každodennou existenciou.

Milí priatelia v Kristovi, netreba nijako zvlášť zdôrazňovať, že táto úloha nie je ničím jednoduchým. Takisto je všetkým jasné, že ani keď prijmeme túto víziu Božieho kráľovstva a službu zmierenia, náš život sa zrazu nestane bezproblémovým a úspešným. Žiadna naivita tu nemá svoje opodstatnenie, život nalakovaný na ružovo je, v konečnom dôsledku, životom neautentickým.

Prijatie vízie Božieho kráľovstva nám však, sestry a bratia, ponúka perspektívu nádeje. Nádeje otvorenej budúcnosti, v ktorej má miesto každý bez ohľadu na „telesné znaky“ ľudskej identity. Boh nás volá k tomu, aby sme sa stali súčasťou nového stvorenia charakterizovaného zmierením s Bohom, ľuďmi, stvorením i sebou samým. A aby sme sa do služby takéhoto zmierenia i sami aktívne zapájali. K tomu nech dáva samotný Boh dostatok síl, odvahy a tvorivosti. Amen.

 

Pane, ďakujeme Ti za to, že Ty nehľadíš na farbu pokožky, na sociálnu ani národnostnú príslušnosť; tradícia, kultúra ani status u Teba nemajú rozhodujúci význam. Ďakujeme Ti, že v Tvojom kráľovstve je dostatok miesta pre každého. Rovnako Ti ďakujeme, že si Bohom aktívnym, ktorý neprestáva tvoriť až do dnešného dňa. Chceme byť súčasťou Tvojho nového stvorenia, nad ktorým nemá moc odcudzenie a beznádej. Prosíme, dávaj nám síl, aby sme po vzore Tvojho Syna a nášho Pána dokázali byť poslami zmierenia pre celý svet. Amen.

 

1. biblický text: Lukáš 14,25-33