Uhříněves 6.12.2020 Mt 5,13-16 VP (Pavol Bargár)

O svetle a tme – kázeň na Mt 5,13-16 a Iz 45,1-8 (2. nedeľa adventná)

Uhříněves, 6. 12. 2020

Milí priatelia v Kristovi,

minulý víkend sa na Ekumenickom inštitúte pri ETF UK a VOŠ Jabok konal veľmi zaujímavý online seminár na tému postavy Abraháma v judaizme, kresťanstve a islame. Jeden z rečníkov, ortodoxný rabín z Jeruzalema, vo svojom príspevku hovoril o zdanlivo nesúvisiacej téme, keď tvrdil, že sviatky, ktoré Židia, kresťania a antickí pohania slávili, resp. slávia, v období okolo zimného slnovratu, teda Chanuka, Vianoce a Saturnálie, majú – napriek nepochybným odlišnostiam – spoločné to, že vystihujú motív, ktorí silno rezonuje vo všetkých ľuďoch naprieč kultúrami a náboženstvami, totiž kontrast až konflikt svetla a tmy. Tým, ako sme vstúpili do obdobia adventu – máme dnes 2. adventnú nedeľu – tento motív vystupuje o to silnejšie, a to nielen v našom náboženskom, liturgickom živote. V mnohých kázňach, úvahách, piesňach sa opäť dostáva do popredia pôsobivý obraz jasného svetla prenikajúceho okolitú temnotu. Avšak nejde len o výlučnú doménu človeka náboženského: v tomto období všade naokolo môžeme vidieť svetelnú výzdobu domov, obchodných centier a námestí, ktorú rôzni ľudia budú odlišne hodnotiť ako nádhernú, alebo nevkusnú.

Čo je však zaujímavé, že tento symbol silného, víťazného svetla je podmienený prostredím, v ktorom vznikol, totiž prírodnou, fyzikálnou realitou severnej pologule, kde sa v tomto období dni skracujú a noci predlžujú. Na južnej pologuli je situácia presne opačná. V dôsledku toho môžu naše sestry a bratia z daných častí sveta vnímať úlohu svetla a tmy v kresťanskej tradícii a symbolike veľmi odlišne. Nikdy napríklad nezabudnem na slová jedného kresťana z Afriky, ktorého bezprostredná reakcia na to, keď počul, ako niekto (očividne zo severnej pologule) prirovnal Pána Ježiša k žiariacemu slnku, bola, že slnko je v prvom rade nebezpečné a ničivé. To bola skúsenosť onoho afrického kresťana.

Zdá sa mi, že v našej predstavivosti viery a života sa často dostávame do slepej uličky myslenia v protikladoch, keď o svetle uvažujeme ako o presnom opaku tmy. Čo je však ešte dôležitejšie, tieto symboly sa v našej predstave zmenili na etické kategórie, ktoré v praxi stotožňujeme s pojmami dobra a zla. Jednoducho povedané, svetlo je v našom uvažovaní spojené s dobrom, zatiaľ čo tma predstavuje zlo.

Aj keď tento druh myslenia môže byť do určitej miery užitočný, domnievam sa, že by sme sa týmto typom predstavivosti nemali nechať obmedzovať. Na základe dnešných prečítaných biblických textov verím, že o svetle a tme v tradícii našej kresťanskej viery môžeme uvažovať aj nad rámec kategórií dobra a zla, čerpajúc pritom z bohatých fyzických, biologických a symbolických kvalít, ktoré sa so svetlom a tmou viažu. Som presvedčený, že nielen pre našu vieru, ale aj pre celú našu existenciu potrebujeme rovnako svetlo i tmu, aby sme mohli žiť plný život.

Použime príklad, ktorý všetci z nás dobre poznajú: je nepochybne jedným z problémov súčasnosti, že dnešní ľudia spravidla nemajú žiadnu skúsenosť so skutočnou tmou. Žijeme v neustálej prítomnosti aspoň nejakého typu svetla. Dokonca môžeme mať ťažkosti s pozorovaním hviezd na nočnej oblohe. Aj keď v noci spíme, naše telá zriedkakedy odpočívajú v úplnej tme. Život v takých podmienkach, ako nás upozorňujú vedci, môže spôsobovať rozličné zdravotné problémy. Predpokladám, že táto situácia je dôvodom, prečo čoraz väčší počet ľudí zámerne vyhľadáva pobyt v tme. Tu v Česku, ale tiež na Slovensku, a určite aj v iných častiach sveta, na popularite naberá fenomén tzv. „terapie tmou“. Terapia tmou vychádza z prastarej tibetskej techniky sebapoznania nazývanej jang-tik. Ide o praktiku pomerne dlhého (odporúčajú sa 1-2 týždne) dobrovoľného pobytu v úplnej tme v snahe liečiť psychologické ťažkosti, zlepšiť celkový zdravotný stav, minimalizovať bolesti hlavy a liečiť nespavosť či únavu. Tento, je potrebné uznať, extrémy príklad predstavuje jeden zo spôsobov konštruktívnej práce s tmou v ľudskom živote.

Na základe toho, čo som doteraz povedal o stotožňovaní svetla a dobra, by sme možno neočakávali, že v Biblii nájdeme texty podporujúce celostnejší pohľad na dvojicu svetla a tmy. Hneď na začiatku Písma, v knihe Genezis 1,4-5 čítame, že Boh oddelil svetlo od tmy a pomenoval ich, avšak bez toho, že by im nutne pripisoval morálne hodnoty dobra a zla. Ešte jednoznačnejší postoj zastáva starozmluvný text, ktorý sme čítali a ktorý predstavuje magnu chartu prísneho monoteizmu, teda predstavy, že existuje len jeden jediný Boh. Sám Hospodin nám tu ústami proroka Izaiáša hovorí, že je to on, kto formuje svetlo a tvorí tmu (Iz 45,7a). A ako vidíme v prvom verši tejto kapitoly hovoriacej o perzskom kráľovi Kýrovi, Hospodin si povoláva svojich mesiášov, pomazaných, aj spomedzi ľudí, ktorí sa Božiemu ľudu môžu javiť ako predstavitelia tmy. Ak pristúpime na logiku inej biblickej knihy Kazateľ, ktorá trvá na tom, že „všetko má svoj čas“ (Kaz 3,1a), môžeme povedať, že je oslobodzujúce a zároveň teologicky náležité zastávať názor, že v ľudskom živote je čas a príhodná chvíľa aj na tmu.

V Novej zmluve samozrejme čítame o tom, ako sa Ježiš prirovnáva ku svetlu sveta (J 8,12). Ak však máme na pamäti skutočnosť, že v Matúšovom evanjeliu, v odseku, ktorý sme si prečítali, Ježiš označuje svojich nasledovníkov, resp. poslucháčov za „svetlo sveta“ (Mt 5,14), je namieste položiť si otázku, či symbol svetla, a nutne teda aj tmy, musí nevyhnutne predpokladať aj etický rozmer. Veď predsa, kto z ľudí o sebe môže povedať, že je stelesnením len čistého dobra? V našej dnešnej pasáži v Matúšovi rovnako čítame, že Ježiš svojich poslucháčov prirovnáva ku soli (Mt 5,13). Ako vieme, soľ nie je jedinou ingredienciou, ktorú potrebujeme, keď chceme napiecť chlieb, či vôbec pripraviť akékoľvek iné jedlo. Zdá sa, že Ježišovo podobenstvo o kvase (Mt 13,33) ukazuje podobným smerom: aby sme mohli napiecť chlieb, okrem kvasníc potrebujeme aj iné suroviny. V analógii k príkladu so soľou a kvasom sa preto domnievam, že by sme mali vnímať aj tmu, spoločne so svetlom, ako nezastupiteľnú súčasť našich životov: tak ako k príprave chleba potrebujeme okrem soli a kvasu aj ďalšie veci, má popri svetle pre život človeka a chod sveta svoj význam aj tma.

Pozývam vás k pokusu o precvičenie našej predstavivosti. Skúsme sa pozrieť na tmu ako na súčasť dobrého Božieho stvorenia a hľadajme, čo v nej môžeme nájsť pre svoj život. Sestry a bratia, týmto nechcem v žiadnom prípade popierať skutočnosť a reálny dopad toho negatívneho na ľudské životy. Tie skutočnosti a okolnosti v našich životoch, ktoré niekedy označujeme ako „temné“ a ktoré asociujú tmu v našom vnútri, ako napríklad samota, choroba, strata zamestnania či životnej perspektívy, pandémia koronavíru, sa neprísluší odbaviť mávnutím ruky ako neopodstatnené či v zásade dobré. To by bolo znevážením všetkých trpiacich. Dobrou správou dnešnej nedele však je, že Boh, s ktorým sa stretávame na stránkach Biblie i v životoch a skúsenostiach ľudí, je Pánom nad svetlom i tmou. Z tohto vyznania vyplývajú dve skutočnosti. Po prvé, životy ľudí snažiacich sa o nasledovanie tohto Pána môžu byť nesené nádejou, že dané negatívne skutočnosti nemajú posledné slovo, ale že existencia ľudstva i celého stvorenia má svoje smerovanie a zmysel. A po druhé – a práve na túto myšlienku sa sústredila dnešná kázeň – vnímať svetlo i tmu ako neoddeliteľnú súčasť ľudského života môže byť jeden zo spôsobov, ktorý nám pomôže odolávať pokušeniu zastávať apokalyptický svetonázor, v ktorom by sme sami seba stotožňovali s Dobrom, či prinajmenšom sa pasovali za jeho hovorcov a vykonávateľov, a pritom odsudzovali našich oponentov ako agentov síl zla.

Nech nás po zvyšok adventu sprevádzajú tie nádherné slová z Izaiáša, ktoré môžeme zároveň vnímať i ako pozvanie k Pánovmu stolu: „Ja som Hospodin a niet viac nikoho! Ja formujem svetlo a tvorím tmu, pôsobím blaho a tvorím biedu; ja som Hospodin, ktorý to všetko robí. Rosu dajte nebesá zhora a oblaky nech lejú spravodlivosť! Nech sa otvorí zem, nech rodí spásu, nech spolu s ňou raší spravodlivosť; ja, Hospodin, som to stvoril.“ Amen.