Uhříněves 18.4.2021 2Kor 5,17 (Pavol Bargar)

Žiť v silovom pôsobení Kristovho vzkriesenia (kázeň na 2K 5,17 a Ž 33,5)

„Preto ak je niekto v Kristu, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové.“ (2 K 5,17)

Uhříněves, 18. 4. 2021 (2. nedeľa po Veľkej noci – Misericordias Domini)

Milé sestry a bratia,

Podľa liturgického kalendára dnes slávime nedeľu Misericordias Domini, deň Pánovho milosrdenstva. Z Kristovho vzkriesenia sme sa síce tešili už pred dvomi týždňami, no ešte stále pociťujeme silové pole pôsobenia tejto pre kresťanskú identitu absolútne určujúcej udalosti. Napokon, túto skutočnosť symbolicky vyjadrila i stará cirkev, keď veľkonočné obdobie liturgicky „natiahla“ až po udalosť Pánovho vstúpenia.

Čo však toto obdobie a táto situácia predstavuje konkrétne pre nás? Myslím, že smerodajné sú tu myšlienky, ktorými sa nám prihovoril Jirka vo svojej kázni na Veľkonočnú nedeľu. Vo svojej úvahe nad slovami apoštola Pavla z 1. listu Korintským zdôraznil, že udalosť vzkriesenia by nemala byť zámienkou k nečinnosti v štýle „my sme to už zvládli, teraz sa už len tešíme z toho, čo Kristus pre nás vydobyl“. Naopak, Kristovo vzkriesenie nás má viesť k záujmu o dianie okolo nás a k angažovanosti v prospech tých, ktorí potrebujú pomoc. Nemá však ísť o blahosklonnú dobročinnosť z prebytku, z pozície tých lepších, dokonalejších a šťastnejších, ale o vedomie, že ako ľudstvo, ako stvorenie, sme všetci takpovediac na jednej lodi – a pod vplyvom Božieho milosrdenstva, ktoré sa naplno prejavilo v udalosti vzkriesenia.

Týmto smerom jasne ukazuje aj náš dnešný kázňový text, opäť z pera apoštola Pavla pre korintských adresátov, tentokrát z jeho druhého listu. „Preto ak je niekto v Kristu, je nové stvorenie.“ Teraz citujem len prvú časť 17. verša; tá druhá príde na rad o niečo neskôr. Silné, až dych berúce slová. Čo znamenajú tie záhadné slová o bytí v Kristu? Ako môžem byť v Kristu? Domnievam sa, že ide o určitú teologickú šifru, ktorú apoštol Pavol používa na vyjadrenie existencie v dosahu udalosti Kristovho vzkriesenia. Byť v Kristu znamená žiť v silovom pôsobení ponuky Božieho milosrdenstva a s prísľubom, že takýto život má platnosť pred Božou tvárou.

Toto bytie v Kristu sa vyznačuje určitými rysmi. V prvom rade ide o existenciu v tele. V skutočnom, materiálnom ľudskom tele. Ani vzkriesený Ježiš sa svojim priateľom a učeníkom nezjavil ako prízrak či duch. Jedol s nimi, mohli sa ho dotknúť. Z toho dôvodu by kresťanom mali byť vzdialené akékoľvek pokusy spiritualizovať, zduchovňovať svoju vieru, hoci aj zo snáď dobrých a zbožných úmyslov. Kresťanstvo je zemitá viera, čo by sa malo prejaviť aj v citlivosti kresťanov voči možno na prvý pohľad nedôstojným a obyčajným potrebám tých okolo nás.

Zároveň je dobré pamätať na to, že telo nie je len záležitosťou jednotlivca, ale že rovnako dôležité je niečo, čo by sme mohli označiť ako „telo spoločenstva“. Byť v Kristu tak znamená byť súčasťou jeho tela. Ak sa vrátime k evanjeliovému príbehu o Ježišovom vzkriesení, môžeme si povšimnúť jednu nesmierne zaujímavú a dôležitú skutočnosť. Vzkriesený Ježiš sa nikdy nezjavuje jednotlivcovi, ale vždy skupine ľudí – ženám, apoštolom či širšiemu okruhu učeníkov. Za pozornosť stojí, že v Jánovom podaní je garde obrátené: Mária Magdaléna síce ide k hrobu samotná, no tam sa stretá okrem Ježiša aj s dvomi anjelmi. Aj tu teda stretnutie prebieha v kontexte spoločenstva. Tento postreh je pre kresťanskú vieru absolútne zásadný. Stavia totiž dôraznú stopku akýmkoľvek pokusom chápať vieru v kategóriách individualistického vzťahu medzi „veriacou dušou a jej Pánom“. Byť v Kristu preto neznamená udržiavať uhlíky osobnej zbožnosti pekne horúce – i keď je potrebné dodať, že osobný vzťah k Bohu je nenahraditeľný. Znamená to byť v silovom pôsobení udalosti Kristovho vzkriesenia – spolu s ostatným Božím stvorením. Toto spoločenstvo by sme sa nemali usilovať definovať optikou my verzus oni; kresťania sú naši, ostatní nie. Nové stvorenie, ktorého predpokladom je bytie v Kristu, totiž prekračuje nielen rasové, kultúrne či spoločenské hranice, ale aj tie náboženské.

A napokon, bytie v Kristu nepredstavuje splnenú úlohu, uzavretú kapitolu a už vôbec nie knihu. Áno, nové stvorenie tu už v udalosti Kristovho vzkriesenia je, ale Boží príbeh so svetom tým nekončí. Dalo by sa povedať, že človek bol z Božieho milosrdenstva oslobodený, aby mohol kráčať za slobodou. Byť v Kristu, byť súčasťou nového stvorenia tak predstavuje v prvom rade úlohu, ku ktorej sme volaní. Slobodu, ktorú sme v Kristu získali, máme ďalej uskutočňovať. A nielen slobodu, ale aj ostatné hodnoty Božej vlády, ako spravodlivosť, pokoj, zmierenie. Niesť svojimi životmi zvesť o Božom milosrdenstve a nádeji pre celé stvorenie.

Takéto pochopenie bráni vnímaniu kresťanstva ako kmeňovej záležitosti. Nové stvorenie je Božia ponuka života pre všetkých. Byť v Kristu znamená brať toto vyznanie viery vážne. V situácii súčasnej koronavírovej pandémie to napríklad konkrétne znamená, že by sme sa nemali uspokojiť s tým, že proticovidové vakcíny by mali byť k dispozícii len pre bohatú časť sveta. Všetci sme „na rovnakej lodi“ – celé ľudské i mimoľudské stvorenie. Na každom záleží. Na tejto ceste sme všetci spoločne. To je to nové, čo prinieslo Kristovo vzkriesenie.

Sestry a bratia, tieto myšlienky nás privádzajú k druhej časti kázňového verša. „Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové“. Tu sme vystavení výzve vzťahu medzi starým novým. Či dokonca nutnosti vybrať si. Staré, alebo nové? Túto dilemu dobre poznáme z našich každodenných životov. Svet reklamy a marketingu nás tejto dileme vystavuje neustále navádzajúc k tomu, že nové je jednoznačne lepšie: nové autá, nové telefóny, šampóny či pracie prášky podľa nových receptúr. Okrem niekoľkých pozoruhodných výnimiek, napríklad piva, kde dobrá je tá stará, „tradičná“ receptúra.

Ale naspäť k vážnejším veciam. Náš verš sa dotýka otázok identity, pochopenia toho, ako vnímame samých seba, svoj život a svet okolo nás. No vo svojom základnom dôraze je takmer taký nástojčivý ako oné zmieňované reklamy: staré je preč, je tu nové. Čo to však znamená?

Som presvedčený, že nejde o to opovrhnúť všetkým, čo tu bolo doteraz. Odvrhnúť to, zabudnúť a nedívať sa späť. Tá zmieňovaná ľudská identita je totiž taktiež tvorená kombináciou minulých skúseností, slov a činov v prítomnosti a výhľadov na budúcnosť. Napokon, vráťme sa ešte raz k Ježišovmu príbehu. Tí, s ktorými sa po svojom vzkriesení stretol, ho síce najprv nepoznali, no napokon – po osobnom oslovení, charakteristickom geste či dotyku – ho rozpoznali ako svojho Pána. I v zásadne novom bytí vzkrieseného Krista tak bolo niečo „staré“, známe.

Čo je však to nové, čo relativizuje veci staré, je perspektíva, ktorú Kristovo vzkriesenie a s ním spojená ponuka bytia v Kristu prináša. Ide o skutočnosť nového života pre všetkých. To „pominutie“ starých vecí tak neznamená, že by prestali platiť. Ale jednoducho nie sú určujúce. Nie sú tým rozhodujúcim faktorom. Už viac nie vlastný kmeň, rasa, kultúra, kasta či platová trieda. Všetci sa nachádzajú v silovom pôsobení Kristovho vzkriesenia. Môžeme si to priblížiť na protiklade tradicionalizmu a tradície. Tradicionalizmus predstavuje automatizované zachovávanie rituálov a obyčajov, pretože „sa to vždy tak robilo“. Naproti tomu, tradícia je tvorivým zaobchádzaním s tým, čo nám bolo zverené predchádzajúcimi generáciami. Počíta so zmenou a vývojom.

Zmena a vývoj však nemajú byť samoúčelné. Naše tvorivé zaobchádzanie s tradíciou má byť motivované záujmom o druhého človeka, o celé stvorenie. To nám pripomína téma dnešnej nedele, Misericordias Domini. Milosrdenstva Hospodinovho je plná zem. Vďaka Kristovmu vzkrieseniu sa smieme pridať k Božiemu ľudu Izraelu v radostnom vyznaní tohto žalmu. Zmluva s Izraelom nebola zrušená. V Kristu však boli k Božiemu ľudu pričlenení aj nežidia. Ba čo viac, to nové, čo nastáva zahŕňa celé stvorenie. Milosrdenstva Hospodinovho je plná zem. A toto milosrdenstvo umožňuje byť súčasťou nového stvorenia. Amen.