Uhříněves 25.7.2021 Ž 82,3 a 1J 3,18 (Pavol Bargár)

Láska a spravodlivosť: Kázeň na texty z Ž 82,3 a 1J 3,18 (po Trojici)

„Priznajte spravodlivosť biednemu a núdznemu.“ (Ž 82,3b) – prečítať tiež celý žalm

„Dietky, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdove.“ (1J 3,18) – prečítať tiež celú perikopu 1J 3,13-24

Uhříněves/Říčany, 25. 7. 2021 (8. nedeľa po sv. Trojici)

Milí priatelia v Kristovi,

Hoci na dnešných bohoslužbách sme počuli celý Žalm 82 a celú perikopu z 1. listu Jánovho, na dnešný deň boli ako heslá JB vylosované len ich krátke výseky, ktoré pre zdôraznenie ešte raz prečítam. Tieto dva verše poukazujú na dva dôležité biblické pojmy a dva dôležité aspekty kresťanskej viery – spravodlivosť a lásku. Niekedy je zvykom klásť ich až do vzájomného protikladu, zvlášť keď je reč o Pánu Bohu a jeho vlastnostiach. Argumentácia je nasledovná: Božia spravodlivosť neznesie hriech, a logickým dôsledkom by preto bola smrť a večné zatratenie človeka ako hriešnika. Našťastie je tu však Božia láska, ktorá človeku nedá zahynúť. Keďže však Božej spravodlivosti muselo byť učinené zadosť, bola nutná krvavá obeť Ježiša Krista ako dokonalého baránka, skrze ktorú môže byť človek Bohom prijatý. Je toto však skutočne vzťah medzi spravodlivosťou a láskou? Skúsme sa naň pozrieť cez optiku oboch našich dnešných textov.

Žalm 82 má zvláštny, až tajomný rámec. Boh stojí v zhromaždení bohov (Ž 82,1). Nadpis žalmu v slovenskom evanjelickom preklade Biblie („Boží súd nad zlými správcami ľudu“) naznačuje, že termín „bohovia“ slúži ako akási šifra pre „zlých správcov ľudu“. Takýto výklad nachádza určitú oporu v inom žalme, Žalme 8, kde sa o ľuďoch hovorí ako o len o málo menších od „božských bytostí“ (Ž 8,6). Snáď je náš Ž 82 mienený ironicky, ako Boží vtip z hodnostárov, ktorý sami seba vnímajú ako božských. Každopádne, čo je v tejto Hospodinovej politickej kritike dôležité, je jej nasmerovanie. Títo mini-bohovia sú kritizovaní pre svoju nespravodlivosť. Tá je charakterizovaná stručne ako zvrátené chodenie a nadŕžanie bezbožným (Ž 82,2). Aby však nedošlo k omylu, čo tieto potenciálne mnohovýznamové výrazy môžu znamenať, hneď vzápätí prichádza „návod“, čo je žiaduce konať: „Prislúžte právo slabému a sirote, priznajte spravodlivosť biednemu a núdznemu! Vyslobodzujte slabého a chudobného z rúk bezbožníkov vytrhujte!“ (Ž 82,3-4). Z týchto slov vyznievajú mocné a neprepočuteľné sociálne dôrazy, ktoré korigujú náš pohľad na spravodlivosť. Spravodlivosť podľa biblického podania je sociálnou spravodlivosťou. Nejde o záležitosť jednotlivca, ale týka sa celého spoločenstva. Ba čo viac, týka sa celého stvorenia. Takéto pochopenie naznačujú slová z 5. verša nášho žalmu, ktoré vidia „klátenie sa všetkých základov zeme“ ako dôsledok nespravodlivosti zmieňovaných lídrov ľudu. Tento celostný pohľad na spravodlivosť ako „vec verejnú až kozmickú“ podporujú i iné miesta Písma, napríklad krásne slová zo Žalmu 85: „Milosť a vernosť sa stretnú, spravodlivosť a pokoj poľúbia sa. Vypučí vernosť zo zeme a spravodlivosť zhliadne z neba... Spravodlivosť pôjde pred Ním a spása cestou jeho krokov“ (Ž 85,11-12.14).

Milé sestry a bratia, predbežne si zhrňme: Písmo poetickým a podvratným spôsobom odmieta suchú, legalistickú predstavu spravodlivosti v duchu „každému, čo jeho jest“. Namiesto toho ponúka perspektívu, podľa ktorej sa spravodlivosť týka spoločenstva, ľudského i mimoľudského. Spravodlivosť je predpokladom života – života v plnosti, ktorého garantom je samotný Hospodin.

Obráťme sa teraz, priatelia v Kristovi, k nášmu druhému textu – z Jánovej epištoly. Ako som už naznačil, kľúčovým slovom tu je láska. „Nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdove“ (1J 3,18), nabáda svojich čitateľov – a, ako veríme, tiež nás – pisateľ listu. Čo to znamená? Odpoveď na túto otázku sa zdá byť jednoduchá, ale je skutočne tak ľahké milovať druhého človeka, i napriek tomu, že je naším bratom a sestrou?

Pri hľadaní odpovede sa skúsme pozrieť na širší kontext. Jánovským listom ide o udržanie jednoty v cirkvi, jednoty, ktorú ich autor vidí v tradícii Ježišovho učenia, t. j., v preukazovaní lásky druhým v rámci spoločenstva a pohostinnosti voči príchodzím. 1. Jánov list potom konkrétne kritizuje určité duchovné elitárstvo niektorých kresťanov, ktorí odmietajú túto tradíciu a rozvoľňujú zväzky lásky v rámci cirkvi a medzi jednotlivými zbormi. Stručne povedané, vzťah s Ježišom so sebou nesie požiadavku milovať sa navzájom. Opravdivosť kresťanského spoločenstva je možné legitímne posudzovať podľa tohto štandardu. Človek nemôže tvrdiť, že má vzťah s Ježišom či s Bohom, ak zároveň neberie vážne výzvu ku konaniu skutkov lásky. Boh je láska. Nemôžeme tvrdiť, že milujeme Boha, ak tiež neprejavujeme lásku voči svojej sestre alebo bratovi (1J 2,9-11). Pisateľova kritika voči odpadlíkom, „antikristom“ zmieňovaným v 2. kapitole listu, spočíva v tom, že ich duchovné elitárstvo, povyšovanie sa, ich vedie k tomu, že hľadia s opovrhnutím na tie sestry a bratov, ktoré podľa nich nedosiahli ich duchovnú úroveň. A tým ospravedlňujú svoje stiahnutie sa, dištancovanie sa od spoločenstva a jeho potrieb.

Rozhodujúcou normou pre jednotu v cirkvi, podľa Jánovho listu, nie je súhlas s doktrínou, ale láska v praxi. Nemýľme sa, sestry a bratia, pisateľ listu trvá na nenahraditeľnosti určitého druhu učenia, ktoré vychádza z tradície Ježišovho vlastného učenia a trvá na Ježišovej telesnosti. Avšak práve preto tu nejde o abstraktnú doktrínu, dogmu, ktorú by bolo nutné prijať samu o sebe. Naopak, toto učenie je dôležité, pretože poskytuje pevný základ pre pisateľovo presvedčenie o dôležitosti vzájomnej lásky. Oddanosť ježišovskej tradícii ponúka spôsob, akým čeliť tendencii „elitárskych odpadlíkov“ ignorovať potreby všetkých naokolo a zameriavať sa len na vlastné duchovné napredovanie. Skrátka, pre Jána predstavuje Ježišova služba a učenie uhoľný kameň, na ktorom je možné stavať autentický kresťanský život a podľa ktorého je ho možné rozlišovať.

Pre súčasného čitateľa a jeho záujem o autenticitu, opravdivosť, rýdzosť ľudského života môže byť v Jánovom liste zaujímavý dôraz na neoddeliteľné spojenie medzi zvesťou a jej nositeľom. Ten, kto zvestuje, rozpráva Ježišov príbeh, dobrú zvesť evanjelia, ho má zároveň aj stelesňovať – t. j., žiť v súlade s týmto príbehom. V tejto súvislosti je dôležité všimnúť si, že pre Jána je hlavným kritériom toho, či niekto patrí do kresťanského spoločenstva, jeho správanie. Boh je láska. A ak tomu skutočne veríme, priatelia v Kristovi, táto viera sa má nutne prejaviť na našom konaní, obzvlášť – no nie výlučne! – voči ostatným členom spoločenstva. Láska žiada, aby sme sa venovali potrebám svojich sestier a bratov, predovšetkým potrebe preukazovania základnej úcty voči ľuďom. Abstraktné tvrdenie o „láske voči hriešnikovi“, ku ktorému sa kresťania často uchyľujú, vo svetle jánovského štandardu neobstojí. Je nič nehovoriace. Ba čo viac, správanie v duchu tohto tvrdenia o „láske voči hriešnikovi“ je povýšenecké, urážajúce a opovržlivé. Problém s takýmto prístupom totiž spočíva v tom, že osoba, ktorá ho vyslovuje, sa štylizuje do pozície toho, kto vie o danom „hriešnikovi“ viac než on sám. Daná osoba má potom pocit, že sa od onoho „hriešnika“ nemá čo naučiť a že mu ani nedlží žiadnu úctu a rešpekt. Takýto postoj však nemá nič spoločné s láskou. Zneužíva len toto posvätné slovo na zamaskovanie svojho vlastného hriechu – existenciálnej zakuklenosti do seba samého.

„Dietky, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdove“, hovorí Ján. Vo svetle toho, čo sme práve povedali, nám výzvu k láske obsiahnutú v tomto verši pomáha lepšie pochopiť bezprostredne predchádzajúci verš: „Ale ak niekto má pozemský majetok a vidí brata núdzu trieť a zavrie si pred ním srdce, ako môže byť v ňom láska Božia?“ (1J 3,17). Láska v jánovskom – a vskutku, biblickom – pochopení nie je sentimentalitou. Nie je dojatím sa nad vlastnou dobrotou a citlivosťou. Nie je naivným pocitom o určitom, bližšie neurčenom spojení s ostatnými živými tvormi. Nie je lacnou emóciou. Nie je moralizovaním, povyšovaním sa nad ostatných.

Naopak, je pripravenosťou k činu. Charakterizuje ju skutočný záujem o človeka ako rovnocenného blížneho. Je vierou založenou na tom, že život je dar, ktorý je možné žiť len z milosti. Je prijatím druhého človeka, pretože žije z vedomia, že každý človek musí najskôr vziať za svoje presvedčenie, že bol sám prijatý.

A tu sa, sestry a bratia, výzva k láske stretáva s dôrazom na spravodlivosť, o ktorej sme hovorili na začiatku. Nesentimentálne pochopená láska ako rešpekt voči blížnemu a ochota stáť pri ňom je neodlučiteľná od nelegalistickej spravodlivosti ako predpokladu života v plnosti pre ľudské i mimoľudské stvorenie. Nositeľom oboch je Hospodin, ktorý nám v príbehu Ježiša z Nazareta ponúka prijatie a účasť v spoločenstve charakterizovanom láskou i spravodlivosťou. Ponuka vstúpiť do tohto príbehu je dobrou zvesťou tejto nedele. Pán Boh nám pomáhaj túto ponuku rozpoznávať a prijímať. Amen.