Uhříněves 24.10.2021 Ag 2,1-9 (Pavol Bargár)

Sila stretnutia a výchova ku spolupatričnosti (kázeň na Sk 8,26–40 a Ag 2,1–9)

Uhříněves, Říčany, 24. 10. 2021

Milé sestry a bratia,

Náš text zo Skutkov apoštolov pred nami rozohráva nesmierne zaujímavú scénu, ktorej dominujú dve výrazné postavy. Asi len ťažko by sme hľadali dvoch rozdielnejších ľudí, ktorí by sa za bežných okolností mali dať spolu do reči. Na jednej strane je tu bezmenná postava, o ktorej nám však pisateľ Skutkov prezradí, že ide o muža z Etiópie, o vysokopostaveného úradníka – mohli by sme ho charakterizovať ako vtedajšieho ministra financií etiópskej kráľovnej. Ide teda váženého a zámožného človeka. A ide tiež národnostne o nežida a kultúrne i nábožensky o „pohana“, hoci so zjavným záujmom o náboženstvo a kultúru Izraela. A na strane druhej k tomuto „eunuchovi“ prichádza čitateľovi evanjelií už známy Filip. Člen ľudu Izraela a nasledovník učiteľa a divotvorcu Ježiša z Nazareta, o ktorom Filip a ostatní členovia jeho komunity verili, že bol nielen ukrižovaný, ale aj vzkriesený – že bol Bohom zasľúbeným Mesiášom, Kristom. Filip pochádza, podobne ako Peter a Ondrej, z Betsaidy (Jn 1,44) a spoločensky sa radí k nižším vrstvám. Navyše mu zrejme chýba formálne vzdelanie. Odlišnosť etnická, kultúrna, náboženská, spoločenská a ekonomická tu priam až bije do očí, aby podčiarkla silu tohto príbehu – a silu stretnutia. Stretnutia medzi dvomi ľudskými bytosťami. Stretnutia, ktoré má moc zmeniť ich vnímanie druhého i samého seba.

Pri tomto stretnutí je však dôležitá ešte jedna vec. Kľúčovú úlohu tu zohráva ďalší faktor, a síce Božia prítomnosť v stretnutí týchto dvoch mužov. Ba vlastne už pred stretnutím, keď Filipa navštívi Boží posol, „anjel Pánov“ a nabáda ho, aby išiel na určité miesto. A Boží duch je evidentne prítomný i počas ich rozhovoru. Má sprostredkovaciu úlohu uprostred ich odlišností, umožňuje, aby obaja partneri v dialógu našli spoločnú reč.

Stretnutia medzi ľuďmi sa nie vždy vydaria. Niekedy za tým stojí jednoducho neschopnosť nájsť spoločnú reč, a to aj napriek dobrej vôli všetkých zúčastnených. Inokedy však stretnutie poznamená snaha jedného, viacerých či všetkých aktérov ovládnuť ostatných, nanútiť im svoju vôľu a svoje predstavy, zmanipulovať ich pre svoje ciele a potreby. To vedie k nedorozumeniam, frustrácii, hnevu či rezignácii na ďalšie rozhovory a spoluprácu. Deje sa to v rôznych oblastiach života – v politike, biznise, školstve, ale aj v rodinách či medzi priateľmi. A deje sa to aj v cirkvi. Takéto dianie má potom zhubný dopad nielen na jednotlivcov, ale i na celé spoločenstvá. Nakazí ich vírom nedôvery, skepse, beznádeje. Bráni ich rastu a rozkvetu – má negatívny vplyv na formovanie identity, to jest, vnímania samého seba. Človek sa cíti podvedený, vyčlenený zo skupiny, zmanipulovaný. Snaha o ovládanie druhého človeka, o jeho manipuláciu, je zhubná v spoločnosti i cirkvi.

Protikladom takéhoto typu stretnutia je stretnutie, v ktorom majú všetci zúčastnení na zreteli nielen vlastné ciele, ale aj dobro iného a dávajú to jasne najavo. Ich spoločným zámerom je, aby ich stretnutie dalo vzniknúť priestoru, v ktorom budú môcť rásť nielen individuálne, ale aj spoločne. Ide tu o pochopenie, že jednotliví zúčastnení patria pospolu; že len spoločne môžu rásť a prospievať. O rozpoznanie, že ak dochádza k zanedbávaniu či rovno vylúčeniu niektorého z aktérov, trpí tým celé spoločenstvo. Ide tu o výchovu k spolupatričnosti. Sestry a bratia, máme tak pred očami dva typy stretnutí – jeden motivovaný snahou o ovládnutie iného, druhý vyznačujúci sa ochotou učiť sa spolupatričnosti a vzájomnosti. Ovládnutie verzus spolupatričnosť. To sú protiklady, na ktoré nepriamo poukazuje náš dnešný text, a tak nám predkladá víziu pre život našich vlastných spoločenstiev.

Domnievam sa totiž, priatelia v Kristovi, že stretnutie eunucha a Filipa spadá do druhej zo zmieňovaných kategórií. Ani jeden z nich sa nesnaží druhého zmanipulovať či ovládnuť. Sú voči druhému otvorení, ide im o porozumenie. Hoci na prvý pohľad sa zdá, že učiteľom tu je Filip a žiakom etiópsky hodnostár, onen vzdelávací proces je dvojsmerný, vzájomný. Filip tu spoznáva – prijíma za svoje – že evanjelium nepozná hranice národov, kultúr, náboženstiev, spoločenských a ekonomických statusov. To je kľúčový moment pre ďalší vývoj hnutia Ježišových učeníkov – i pre život a službu cirkvi v dnešnej dobe. Toto rozpoznanie utvára priestor pre spolupatričnosť – a tá umožňuje pokračovanie príbehu Galilejčana a Etiópčana. Hoci možno nie priamo a vo vzájomnej blízkosti, ale pokračuje v príbehu cirkvi, ľudí, ktorí v ňom nachádzajú inšpiráciu a silu pre svoje vlastné stretnutia a rozhovory.

Ako už bolo povedané, sestry a bratia, kľúčovým prvkom onoho stretnutia na ceste z Jeruzalema do Gazy bol Boží duch. Vystupuje tu ako tretí aktér, ako rozhodujúci iný, ktorý svojou zásadnou inakosťou sprostredkuje medzi ľudskými inakosťami a rozdielnosťami. Ukazuje nám, že odlišnosť je súčasťou Božieho príbehu stvorenia; že sa smieme a máme radovať z našich odlišností, hľadajúc spôsoby, ako ich vnímať a využívať na obohatenie našich životov. Prítomnosť Božia nebola pre Filipa a eunucha garanciou zdaru. Božia prítomnosť sa nedá vynútiť; Pán Boh uniká akýmkoľvek ľudským pokusom o „skrotenie“ a manipuláciu. Nemáme teda s jeho prítomnosťou rátať dopredu. Môžeme sa za ňu modliť. Môžeme ju hľadať v Písme, tradícii, skúsenosti. A smieme mať nádej. Nádej, že v ľudských stretnutiach charakterizovaných otvorenými srdcami a mysľami bude Hospodin s nami. Tento pohľad poukazuje na paradox viery: nie vymáhateľnosť, kalkulácia s tým, čo je akoby vopred dané, ale nádej, spoľahnutie sa na Božiu vernosť a záujem o ľudstvo a stvorenie.

Každé stretnutie, každý pokus o spoluprácu, každá snaha spoločne sa učiť rozvíjať spoločenstvá ľudí, so sebou preto nutne prináša moment rizika. Rizika, že sa druhému otvorím, a nebudem prijatý. Ba práve naopak, že budem zranený. Z toho dôvodu sa ľudský život vyznačuje javmi ako strach, pochybnosti, zdráhanie sa, nedôvera. Týchto vecí sa len tak ľahko nezbavíme. A ono by to asi nebolo žiaduce – napokon, fungujú ako určitý spôsob obranných mechanizmov, ktoré nám pomáhajú navigovať často búrlivé chodníky našich životov. Dôležité však je, aby nás tieto strachy a pochybnosti neovládli – aby nám neznemožnili vnímať život v jeho kráse a bohatosti a tešiť sa z neho. Tu dôrazne zaznievajú slová z proroka Aggea: „môj Duch ostáva medzi vami, nebojte sa!“ (2,5) Krásne a silné uistenie – nielen pre spoločenstvo ľudu Izraela v období stavby druhého chrámu. Veríme, že je nosné i pre všetkých hľadajúcich v dnešnej dobe. Toto uistenie je však silné zvláštnym spôsobom, ako už bolo naznačené: neopiera sa o výsledok matematicky presného výpočtu ani logicky vyšperkovanej argumentácie. Ide o nádej, ktorú čerpáme z Božieho príbehu so stvorením a s ľudom Izraela, ako aj z príbehu Ježiša z Nazareta – totiž, že Pán Boh sa teší zo zmysluplných ľudských stretnutí, že sa teší, keď sa ľudia navzájom prijímajú ako sestry a bratia, že sa teší, keď v ľudských spoločenstvách má každý svoje miesto.

Ono dávne stretnutie galilejského remeselníka a etiópskeho finančníka na zaprášenej ceste v rímskej provincii Judea prinieslo svoje ovocie, pretože jeho aktéri sa otvorili Božiemu duchu i jeden druhému navzájom. Odmietli pokušenie ovládnuť jeden druhého, a namiesto toho prejavili zámer učiť sa jeden od druhého. Preto mohli zistiť, že ako ľudia sa vzájomne potrebujeme – že človek potrebuje svojho blížneho, aby sa mohol stať sám sebou. Kvôli tomuto zisteniu je príbeh ich stretnutia nosný a inšpiratívny aj pre nás. Aj my každodenne potrebujeme prekonávať pokušenie moci – pokušenie manipulovať s druhými pre svoje vlastné ciele. Potrebujeme prijať skutočnosť, že rásť môžeme len v spoločenstve s druhými. A taktiež sa potrebujeme každodenne učiť žiť pospolu so svojimi odlišnosťami. Máme však nádej, že v prítomnosti Božieho ducha sa nám to podarí. Pán Boh nám v tom pomáhaj. Amen.