Uhříněves 19.6.2022 1Kor 13,1-13;Dt 6,4-9 (Pavol Bargar)

O láske (1K 13,1-13, Dt 6,4-9)

Uhříněves, Říčany, 19. 6. 2022 (1. po Trojici)

Milí priatelia v Kristovi,

Zrejme nie je potrebné príliš namáhavé cvičenie v dedukcii, aby človek prišiel na to, že obe dnešné biblické pasáže spája motív lásky. Ide o dobre známe texty, ktoré sa objavujú i mimo kresťanský (a židovský) kontext. Predovšetkým tzv. hymna lásky apoštola Pavla býva oceňovaná aj ľuďmi, ktorí sa nepovažujú za veriacich a ktorým je biblická tradícia vzdialená. Snáď je to preto, že krásne, až poeticky povznášajúce Pavlove slová môžu v človeku vzbudzovať určitý druh pátosu. Pátosu, ktorý sa v mysliach mnohých ľudí s termínom láska až automaticky a podprahovo viaže. Veď predsa, keď sa povie láska, človeku by sa malo rozbúšiť srdce a zvlhnúť oči. Mal by sa roznežniť a vo vnútri celý zmäknúť. Cit by mal potlačiť rozum, emócia zatieniť úsudok, veď nie nadarmo sa niekedy hovorí, že láska je slepá. Takúto predstavu nám podáva určitá časť kultúry, značná časť verejnej mienky a takmer úplne reklama zameraná na predaj širokej škály produktov. Keď ju miluješ, nie je čo riešiť.

Biblický pohľad je však iný. Priatelia, aby nedošlo k nedorozumeniu: nechcem tvrdiť, že láska nemá nič spoločné s citom. O čom však na základe biblického svedectva presvedčený som, je, že láska nie je primárne emóciou. Nezostáva len na rovine citu. Nie je sentimentalitou, nemá viesť k dojatiu, a tým prípadne k pocitu vlastnej nadradenosti, spokojnosti so sebou samým.

Láska v biblickej perspektíve ide ďalej než je rovina citu. Nespochybniteľne to prízvukuje slovo z 5. knihy Mojžišovej, ktoré nás pozýva milovať nielen celým srdcom, ale aj celou dušou a celou silou (Dt 6,5). Je to presne v duchu biblického pohľadu na človeka, ktorý je celostný, moderne povedané – holistický. Človek nie je len uzlíček emócií, rovnako ako nie je len rozumom, len žalúdkom, len tvárou či len postavou. Človek je komplexnou bytosťou – telesnou bytosťou oduševnenou Božím duchom a nesúcou Boží obraz. A takto komplexne, celostne má aj milovať: zapájať do toho celý rozum, predstavivosť, vôľu, energiu. Celú svoju ľudskosť a všetko to, čo je v ňom Božie.

Prakticky si je to možné predstaviť ako pripravenosť k činu. Odhodlanosť nestáť stranou, nebyť len divákom a štatistom, ale zapojiť sa do diania. Ba oveľa viac, nielen pripravenosť, ale aj skutočné zapojenie. Opäť je však namieste upresnenie: nejde tu v žiadnom prípade o – cirkevníckou hantýrkou povedané – „skutkárčenie“, ktorého sa tak obáva predovšetkým luteránska teológia a zbožnosť. V tomto ohľade zdvíha varovný prst apoštol v hymne lásky, keď relativizuje význam a hodnotu aj takých skutkov, akými sú rozdanie majetku alebo sebaobetovanie. Láska je, priatelia v Kristovi, pripravenosťou k činu v prospech iného. Domnievam sa, že tým smerom poukazujú i prívlastky a charakteristiky z hymnu o tom, že láska je trpezlivá, dobrotivá, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, atď. (v. 4-7). Znamená to mať vždy pred očami druhého človeka, jeho potreby a jeho prospech. Znamená to byť si vedomý zodpovednosti, ktorú za druhého človeka mám. Láska je tu tým, čo bráni tomu, aby sa táto zodpovednosť stala formálnou a bezduchou povinnosťou či zväzujúcim bremenom. Láska umožňuje zodpovednosť, čin v prospech druhého človeka, vnímať ako radosť, ako vzájomné obohatenie, ako dar. V láske sa druhý človek pre mňa stáva darom a ja smiem veriť, že ja som darom pre neho.

A tu prichádza paradox biblického pochopenia lásky, sestry a bratia. Aby som mohol druhého považovať za dar, aby som bol pripravený k činu v jeho prospech, aby som ho – biblicky povedané – miloval, nemusím ho mať rád. Nemusím ho mať rád v zmysle, že by som voči nemu cítil náklonnosť, že by mi bol sympatický, že by som v ňom nachádzal zaľúbenie – spravidla kvôli jeho kladným vlastnostiam a cenným schopnostiam. Skrátka preto, že by si to zaslúžil. Nie. Milovať znamená, ako nás učia svedkovia Písma, byť tu s druhými, stáť pri nich, plakať s nimi, smiať sa s nimi, dvíhať ich na nohy a nechať sa nimi dvíhať, rozprávať sa s nimi, lámať s nimi chlieb. Nie preto, že by nám boli nutne obzvlášť sympatickí a že by si to zaslúžili, ale preto že sú vzácnym Božím stvorením práve tak, ako my. Všetci sme nositelia Božieho obrazu. Všetci sme na jednej lodi. Všetci sme Bohom milovaní, hoci niekedy sa táto skutočnosť ťažko prijíma.

A tu sme, sestry a bratia, stavaní pred ďalší z veľkých paradoxov kresťanskej viery a pred jednu z veľkých úloh kresťanského spôsobu života. Sme volaní k tomu, aby sme milovali Boha a aby sme milovali blížneho (Mt 22,37.39). Máme milovať blížneho, t. j. druhého človeka, pretože milujeme Boha. A Boha nemôžeme milovať inak, než že milujeme druhého človeka – že sme pripravení k činu v jeho prospech, že sme ochotní byť za neho zodpovední, že túžime kráčať s ním.

Milí priatelia v Kristovi, takýto prístup k láske sa na prvý pohľad môže javiť ako neznesiteľný, neudržateľný, nerealistický. A on taký skutočne i môže byť. Niektorých ľudí vôbec nie je jednoduché milovať. Dobrou správou však je, že na to nie sme sami. Božia milosť vstupuje do medziľudských vzťahov a ponúka dar svojej premieňajúcej moci. V moci Ducha, ktorého pôsobenie sme oslavovali a za ktorého prítomnosť sme sa modlili špeciálne pred pár týždňami, smieme veriť, že sme milovaní a prijatí – a že sme preto pozvaní k tomu, aby sme milovali a prijímali ostatným. To je evanjeliom pre dnešnú nedeľu – i pre naše celé životy.

Sú tu však prinajmenšom dve nástrahy, na ktoré musíme pritom myslieť. Obe majú čo do činenia s manipuláciou, so snahou človeka ovládnuť a kontrolovať. Prvou z týchto nástrah je, že človek sa bude snažiť milovať druhého navzdory jeho vôli. Že sa bude pasovať do pozície toho, ktorý najlepšie vie, čo je pre druhého dobré. A z toho dôvodu bude za neho robiť určité rozhodnutia, prípadne ho do určitých rozhodnutí tlačiť. Veď ja Ťa predsa milujem a robím to len pre Tvoje vlastné dobro. Ja najlepšie viem, čo potrebuješ.

Tu je potrebné jasne povedať, že láska ako pripravenosť k činu v prospech druhého musí byť nevyhnutne založená na rešpekte voči jeho slobode, svojbytnosti a inakosti. Pristupovať k druhému človeku v láske znamená vnímať ho ako seberovného, ako vzácny dar, ako spolunositeľa Božieho obrazu a spolupútnika na ceste životom. To je spôsob života, ako nám ho predstavil Ježiš, keď takto pristupoval k tým, s ktorými prichádzal do styku – bez ohľadu na spoločenské postavenie, zdravotný stav či náboženskú prijateľnosť a bez ohľadu na to, ako sa na nich dívali ostatní. To je spôsob života, ktorý má budúcnosť pred Božou tvárou.

Rovnako dôležité si je uvedomiť aj druhú možnú nástrahu, a síce, že človek nebude milovať samého seba. Nepochybne, nezdravá sebaláska, narcizmus, nie je žiaduca z kresťanského a asi ani žiadneho iného pohľadu. Ale rovnako nezdravé a nežiaduce je prehliadať i samého seba a svoju vlastnú hodnotu a dôstojnosť. Napokon, Ježiš vo svojom výklade slov tóry (zákona) naznačuje, že ono najväčšie prikázanie vlastne nie je dvojprikázaním, ale trojprikázaním. Máme milovať blížneho ako seba samého (Mt 22,39). Láska k blížnemu (a snáď môžeme povedať aj k Bohu) je tu podmienená láskou k samému sebe. Milá sestra, milý brat – si milované Božie stvorenie. Z moci Ducha to smieš prijať.

Apoštol Pavol zakončuje svoju hymnu lásky poukazom na vieru, nádej a lásku (1K 13,13). Tieto tri hlavné, kardinálne kresťanské cnosti je dobré vnímať vo vzájomnej súvislosti. Viera je odvážnym, tvorivým a pritakávajúcim vykročením smerom k životu, v moci a inšpirácii Ducha Božieho. Nádej nie je naivným optimizmom, ale aktívnym očakávaním, častokrát takpovediac dúfaním navzdory tomu, čo vidíme okolo seba, spoľahnutím na Božie konanie sprevádzané kráčaním v trajektórii minulých, prítomných i budúcich svedkov Božieho príbehu. A láska je vlastne ich spojnicou – spája to telesné a duchovné, a zrejme aj preto ju apoštol označuje za najväčšiu z nich. Láska je to, čo pretrvá, čo nepotrebuje premenu Božou mocou. V jej moci sa preto smieme zapájať do Božieho diela premeny a dovŕšenia stvorenia. Amen.