Uhříněves 8.1.2023 Mk 1,14-20 (Pavol Bargár)

O pletive vzťahov a revolučnej intimite (kázeň na Gn 2,4b-7.15 a Mk 1,14-20)

Uhříněves, Říčany, 8. 1. 2023

Milí priatelia v Kristovi,

Prelom decembra a januára v našich kalendároch i povedomí spája dve sféry nášho žitia a fungovania. Na jednej strane prvý január označuje začiatok nového občianskeho roka, ktorý jednoducho nie je dosť dobre možné prehliadnuť – z veľkej časti kvôli všetkému pozlátku a zvukovým i svetelným efektom, ktoré ho sprevádzajú. Na druhej strane do tohto obdobia spadajú rozličné cirkevné sviatky a pamätné dni od Ježišovho narodenia, cez jeho obriezku, uvedenie v chráme a krst až po pamiatku cirkevných otcov Bazila Veľkého a Gregora z Nazianzu (2. 1.) či sviatok obrátenia apoštola Pavla (25. 1.). Ako kresťania stojíme pred výzvou nevnímať tieto dve oblasti – cirkevnú a občiansku – oddelene, ba priam až protikladne. Áno, sme veriaci a ako takí sa chceme zúčastňovať života spoločenstva nasledovníkov Ježiša Krista. Ale zároveň sme aj občanmi určitého štátu, príslušníkmi určitej spoločnosti a kultúry. Ako byť nasledovníkom Krista v dnešnej dobe, tam, kde žijeme? Ako žiť verne, tvorivo a hravo na ceste života, vo vzťahu k ľuďom a ostatnému stvoreniu, s ktorým tvoríme bohaté a mnohovrstevnaté pletivo? To je veľká a nikdy nie uzavretá otázka pre myslenie a predstavivosť našej viery.

Začiatok roka predstavuje dobrú príležitosť pre uvažovanie uberajúce sa týmto smerom. A je jedno, či je to začiatok roka občianskeho alebo cirkevného. Mimoriadne zmysluplnou symbolikou v tomto ohľade oplýva napríklad roš hašana, židovský nový rok. Hoci kalendárne spadá niekde inde, do blízkosti jesennej rovnodennosti, stojí za to ho na tomto mieste zmieniť. Označuje totiž nielen začiatok občianskeho nového roka, ale zároveň naň podľa učenia judaizmu tradične pripadá stvorenie Adama a Evy, prvých ľudí. Ba čo viac, tento židovský sviatok taktiež uvádza do zmyslu ľudského poslania v Božom svete.

Nechajme sa aspoň z časti inšpirovať symbolikou sviatku roš hašana a zahĺbme sa do biblického rozprávania o stvorení človeka s výhľadom na ono určenie ľudského života. Čo sa tu dozvedáme? Verše z knihy Genezis, ktoré sme čítali, biblisti radia do tzv. druhej správy o stvorení. V porovnaní s tou prvou, s ktorou Biblia začína, tejto chýba oná hierarchická štruktúra a logicky koherentná postupnosť. Je zemitejšia, prachovitejšia. Z vody a prachu tu však vďaka Hospodinovmu dychu povstáva niečo nové. Zemská bytosť, pozemšťan, človek. Človek – bytosť neoddeliteľne spätá nielen s tvorivým dychom-duchom Božím, ale taktiež s prostredím, z ktorého vzišla. Oproti tomu prvému rozprávaniu o stvorení (Gn 1) tu snáď chýba oná vznešenosť, až majestátnosť, podčiarknutá napríklad zmienkou o Božom obraze a podobe (Gn 1,27). Avšak v tomto príbehu sa zase stretáme s tou krásnou intimitou – použijúc frázu môjho obľúbeného teológa Willieho Jamesa Jenningsa „revolučnou intimitou“ – keď sa duch spája s hmotou, keď Boh z veľkej túžby tvorí niečo nové a niekoho nového, aby s nimi mohol prebývať v úzkom spoločenstve. Táto revolučná intimita je jedným z hlavných motívov dejového oblúka Písma: Hospodin je Boh, ktorý tvorí, vyslobodzuje, oslovuje, pozýva, vyučuje, napomína, pripravuje hostiny, stoluje, ponúka sám seba – a to všetko z túžby byť s človekom, byť so svojím stvorením. Všetko toto dianie obracia naruby zaužívané vnímanie o usporiadaní spoločnosti, a tým umožňuje nové konštelácie vzťahov. Boh vo vzťahu ku stvoreniu a následne človek vo vzťahu k blížnemu – to je revolučná intimita. Revolučná intimita založená na milosti.

Avšak našu pozornosť v prečítanom príbehu môže upútať aj ďalší aspekt. Ako som už zmienil, ľudia sú tu predstavení ako bytosti spojené nielen s Božím dychom-duchom, ale tiež s prostredím, z ktorého vzišli. So zemou, ktorá je domovom celému stvoreniu, ľudskému i mimoľudskému. A tu sa už dostávame k onomu mnohovrstevnatému pletivu vzťahov, ktorého je človek súčasťou. Náš text z knihy Genezis nám tento rozmer približuje pomocou krásneho obrazu záhrady Eden, do ktorej bol človek vsadený. Spomínam na svojho učiteľa Milana Balabána, ktorý zdôrazňoval práve moment „vsadenosti“ v protiklade k „vrhnutosti“ existencialistických filozofov. Vsadenosť znamená výraz dôvery v Boha a život, vyjadrenie presvedčenia, že nie sme vydaní na milosť a nemilosť chaosu, pudov, reklamy a trhu či neosobných síl rôznych typov moci, ale smieme byť súčasťou príbehu, ktorého horizont je vymedzený Božou osobnou ponukou plného života pre všetkých. Inak vyjadrené, človek je samotným Stvoriteľom pozvaný prebývať v záhrade. Záhrada tu figuruje ako symbol krásy a dobra, pestrosti a rozmanitosti, vôní, farieb a chutí, pulzujúceho života, ktorý nemôže byť ničím spútaný, pretože je napojený priamo na zdroj bytia – totiž na Hospodina.

A kde je miesto a poslanie človeka v tomto všetkom pučaní a bzučaní? „Hospodin Boh pojal človeka a umiestnil ho v záhrade Eden, aby ju obrábal a strážil“ (Gn 2,15). Naša pozornosť sa sústredí na slovesá „obrábať“ a „strážiť“. Pomôžme si tu pohľadom do Hebrejskej Biblie, na pôvodné výrazy, ktoré sú v tomto texte použité. „Obrábať“ je prekladom hebrejského slova avad. Tento termín prekračuje hranice poľnohospodárskej oblasti. Znamená slúžiť, dokonca byť otrokom. Známy prorocký výraz ebed-JHVH, prekladaný ako „služobník Hospodinov“ (napr. Iz 42 a 49), kresťania spravidla vzťahujú na Ježiša Krista. Podobne i druhé sloveso, „strážiť“, má v pôvodine oveľa širší a bohatší význam. Ide totiž o hebrejský výraz šamar, ktorý sa, okrem iného, spája s nariadením dodržiavať šabat, slávnostný deň odpočinku. A šabat je korunou stvorenia, jeho zavŕšením a dokonaním, a zároveň predzvesťou toho, k čomu stvorenie smeruje.

Náhle sa pred nami, sestry a bratia, otvára radikálne iný a nový pohľad. Tento text, ktorý sa spoločne (a hlavne) s tým prvým rozprávačským podaním o stvorení (Gn 1) stal ideologickým odobrením ľudského drancovania a vykorisťovania stvorenia, zrazu vidíme v novom svetle. Nie podmanenie si a panovanie nad všetkým, čo žije a hýbe sa – teda postoj, ktorý sa postupne zvrhol dokonca v nadvládu určitých skupín ľudí nad ostatnými. Ale vzájomná služba, starostlivosť, dbanie o blaho milovaného Božieho stvorenia. Vzájomné spolužitie v bohatom pletive vzťahov. Ak hľadíme na zem ako na miesto svojho pôvodu a na svoj domov a samých seba si predstavujeme ako „ľudí pôdy“, vedie nás to k tomu, aby sme sa postavili doprostred sveta trpiaceho, povedané spolu s apoštolom, v pôrodných bolestiach a očakávajúceho zjavenie tých, ktorí sa nazývajú „deťmi Božími“ (R 8,19).

Toto aktívne očakávanie – či vzájomné spolužitie v pletive vzťahov a revolučnej intimite – musí byt nevyhnutne nesené nádejou, aby netrpelo neduhmi dýchavičnosti a chudokrvnosti. Napokon i apoštol prízvukuje, že „v nádeji sme boli spasení“ (R 8,24). Vo svete zďaleka nie je všetko ólrajt. Apoštol pre tento stav používa teologickú skratku – pôrodné bolesti stvorenia. Ale pozor! Tu nejde o očakávané (či dokonca plánované) a prípustné straty na ceste k lepším zajtrajškom. Všetko to odcudzenie, nespravodlivosť, hnev, bolesť, sklamanie, straty, slzy, krv, pot, škvŕkanie v bruchu sú skutočné. A tak uprostred tohto všetkého, čo je tou dobrou správou, ktorú prijímame a zdieľame? Či zopakujúc otázky z úvodu tejto kázne: Ako byť nasledovníkom Krista v dnešnej dobe, tam, kde žijeme? Ako žiť verne, tvorivo a hravo na ceste života, vo vzťahu k ľuďom a ostatnému stvoreniu, s ktorým tvoríme bohaté a mnohovrstevnaté pletivo?

Priatelia v Kristovi, pokúsme sa hľadať orientáciu v dnešnom druhom biblickom texte – z prvej kapitoly Markovho evanjelia. Tento text trpí určitou apokalyptickou deformáciou, keď ho vykladáme tak, že dobrú zvesť (evanjelium) kladieme niekde ďaleko do budúcnosti, mimo reálny dosah. Jeden súčasný brazílsky teológ, kazateľ a misionár 15. verš tejto kapitoly prekladá nasledovne: „Zvrchovaná Božia vláda je na dosah; preto zmeňte celý spôsob svojho zmýšľania a dôverujte, že toto je dobrá zvesť“. To znamená spoľahnúť sa, že milosrdenstvo, služba, solidarita, láska, pokora, odovzdanie sa, obetavý prístup k životu, sila charakteru, trúchlenie s trúchliacimi, zdieľanie radostí, bremien i zdrojov, odriekanie, vzájomná závislosť na ostatných, pohostinnosť a občiansky odpor sú súčasťou „dobrej zvesti“. Veriť znamená dôverovať, že tento spôsob života má platnosť a budúcnosť. Ide o ťažký, avšak zásadný krok v ústrety životu pod Božou vládou. Životu, ktorý je možný len z Božej milosti, z moci vanutia Božieho dychu. Životu charakterizovaného revolučnou intimitou v Božej prítomnosti a v pletive vzťahov s ostatnými ľuďmi a stvorením. Nech smieme takýto život z Božej milosti prežívať a tešiť sa z neho. Amen.