Uhříněves 17.6.2018 J 14,1-14 (Pavol Bargar)

O otcoch a synoch: Kázeň na Evanjelium podľa Jána 14,1-14 (nedeľa po Trojici; Deň otcov)

Uhříněves/Říčany, 17.6.2018

Milé sestry a bratia,

Dnes, v tretiu nedeľu po Trojici, si nepripomíname len výročie začiatku stavby Ochranova (Herrnhutu – 1722), ale slávime i Deň otcov. Možno sa pýtate, prečo zmieňujem niečo také v kostole z kazateľnice? Je to určite legitímna otázka. V súčasnosti asi najvplyvnejší americký teológ Stanley Hauerwas v jednej prednáške svojím príznačne expresívnym spôsobom napomínal svojich poslucháčov, že ak vo svojich kostoloch slávia Deň otcov – ale aj Deň matiek, Vyhlásenie nezávislosti, Deň vďakyvzdania a ostatné sviatky „občianskeho náboženstva“, nielen že balansujú na hranici herézy, ale priamo že nebudú spasení. Nemýľme sa, Hauerwas nie je žiadny extrémny fundamentalista, práve naopak, ako máloktorý iný teológ v USA sa venuje pestovaniu dialogicky otvorenej, verejne angažovanej teológie. A hoci jeho slová istotne treba brať s nadhľadom, v kritike hodnej biblických prorokov jasne formuluje jeden zo základných problémov dnešného (nielen) amerického kresťanstva, totiž že americkí kresťania sú nezriedka viac Američanmi než kresťanmi.

S Amerikou a Dňom otcov sa mi však viaže ešte iná spomienka – a tá má úplne opačné vyznenie. Bolo to práve na Deň otcov v roku 2013, keď som sa spolu so skupinou priateľov zúčastnil nedeľnej bohoslužby v prevažne afro-americkom cirkevnom zbore na predmestí Chicaga. Bol som prekvapený, aký význam tento sviatok v živote danej komunity zohráva – jeho posolstvo bolo centrom kázňovej zvesti, celej bohoslužby i pobohoslužobného stretnutia. Dôvod bol, ako sa ukázalo v rozhovoroch, prostý: väčšina členov zboru svojich otcov nikdy nepoznala, resp. s nimi nevyrastala, resp. sa s nimi stretávala len na návštevách vo väzení. Myšlienka otcovstva – vedomie, že človek má milujúceho otca, preto pre nich znamenala nesmierne veľa.

Prečo tieto dva príbehy zmieňujem? Čo majú tieto dve udalosti, silne formované vplyvom amerického kontextu, spoločné so situáciou v našom zbore? Som presvedčený, že okrem toho, že už sami o sebe, bez ohľadu na kontext, majú svoju hodnotu – napokon, i my potrebujeme počuť kritický hlas v súvislosti so zbožšťovaním čohokoľvek, vrátane otcovstva, ale potrebujeme aj ocenenie otcovskej lásky – nám veľmi dobre poslúžia ako východisko pre naše vlastné uvažovanie o hodnote a význame otcovstva z perspektívy kresťanskej viery a života. Napokon, ide o tému, s ktorou sa kresťania urputne vyrovnávajú od dôb ranej cirkvi. Najrozmanitejšie nuansy tejto témy boli koncentrované do otázky vzťahu medzi Hospodinom, Bohom Izraela, a Ježišom z Nazareta, Kristom. Raní cirkevní učitelia tento vzťah vyjadrili ako vzťah medzi Otcom a Synom. Otázka Božieho otcovstva a Kristovho synovstva bola jednou z veľkých tém pisateľa Jánovho evanjelia. Evanjelista o ich vzťahu hovorí na viacerých miestach – a je nutné povedať, že vždy s veľkou dávkou tajomstva a neuchopiteľnosti. Jeden taký odsek sme si pred chvíľou prečítali. Snažíme sa pochopiť, čo znamená, no nedokážeme sa zbaviť pocitu, že jeho úplný význam nám stále uniká. Ako to teda vlastne je so vzťahom medzi Otcom a Synom? Sestry a bratia, nebudem predstierať, že vám na konci tejto kázne dám na túto otázku definitívnu odpoveď. Rovnako chcem podotknúť, že táto kázeň nepostupuje prísne vykladačským spôsobom. Je skôr tematická; prečítaný text z Jánovho evanjelia používa ako inšpiráciu pre uvažovanie nad určitými aspektami danej témy, ktoré by pre nás ako kresťanské spoločenstvo mohli byť zaujímavé. Naša hlavná otázka znie: V akom zmysle je Ježiš Synom svojho nebeského Otca a čo to pre nás znamená?

Začnime negatívne, t. j. povedzme, čím Ježiš ako Syn nie je. Jeho vzťah k nebeskému Otcovi nie je založený na žiadnej biologickej či genetickej spriaznenosti. Som presvedčený, že prípadné skúmanie Ježišovho DNA by prítomnosť žiadneho „božského génu“ nepreukázalo. Ježiš bol plným a úplným človekom – tak ako každý jeden z nás. Toto presvedčenie nie je len obyčajný teoretickým vyznaním bez spojitosti so životom. Má slúžiť ako bezpodmienečné odmietnutie nárokov všetkých tých, ktorí sa povyšujú nad ostatných ľudí tvrdiac o sebe, že sú lepší, vznešenejší či dôležitejší – bez ohľadu na to, či tento svoj nárok zdôvodňujú nábožensky alebo inak.

Na tomto mieste by som už rád prešiel k zdôrazneniu pozitívneho obsahu Ježišovho synovstva. Spomeniem tri body. Po prvé, Ježišov vzťah k Otcovi ja založený na ich dokonalom súlade. „Kto videl mňa, videl Otca,“ (Jn 14,9) hovorí Ježiš svojim učeníkom. A tiež: „Otec, ktorý je vo mne, koná svoje skutky.“ (Jn 14,10) Ide tu o jednotu vôle, slova i skutku. Ježiš sa stotožňuje s Božou víziou Kráľovstva spravodlivosti, pokoja a života v plnosti pre všetkých. Je Božou ikonou prepúšťajúcou svetlo Božej slávy. Alebo povedané inak, snáď menej teologicky elegantne, Ježiš stelesňuje to, o čo Bohu s ľudstvom ide – prijať všetkých, každú jednu bytosť, za Božích synov a dcéry. Vzťah s Bohom ako Otcom preto nie je výlučný. Nie je určený len Ježišovi. A už vôbec nie je určený len akejsi vrstve privilegovaných – dobrých, slušných ľudí. Nie je podmienený spoločenským statusom, pohlavím ani odbornou kvalifikáciou – aj my, sestry a bratia, sa môžeme stať Božími deťmi. Je to dar Božej lásky skrze Ježiša Krista. Je určený všetkým, ktorí sa chcú stať súčasťou prichádzajúcej Božej vlády.

Po druhé, Ježišov vzťah k nebeskému Otcovi slúži ako korektív našich modloslužobných tendencií pripisovať pokrvným zväzkom nepatričný význam. Vzťah rodičov a detí, podobne ako aj iné krásne a intímne vzťahy, nie sú v prvom rade biologickou danosťou. Sú založené na láske, vzájomnom poznaní sa, dôvere a zdieľaní životných príbehov. Toto rozpoznanie mocne rezonovalo aj v onom americkom cirkevnom zbore zmieňovanom v úvode kázne, kde nejeden člen spoločenstva mal oveľa lepší vzťah so svojím adoptívnym či náhradným otcom alebo mentorom. A táto skutočnosť nepochybne nie je obmedzená len na onen cirkevný zbor či na komunity s podobným sociologickým profilom. Láska je viac než len zdieľané chromozómy.

Táto myšlienka je dôležitá a aktuálna ešte aj z ďalšieho hľadiska. V dobe, keď znova čoraz viac bujnejú skupiny volajúce po spätosti s krvou a pôdou, pričom majú na mysli, že na „našej“ pôde môžu mať domov len tí, ktorí majú ten správny pôvod, je kľúčové, aby kresťania podávali jasnú zvesť o tom, že Božia láska a ponuka otcovstva je určená všetkým. Boh nie je genetický inžinier, ktorý by pod mikroskopom skúmal ľudský genóm a na jeho základe kádroval či sa jednotlivci hodia, alebo nehodia pre Božie kráľovstvo. Boh je milujúci rodič, ktorého náruč je dostatočne široká. Je na každom z nás, aby sme sa o tom presvedčili. A je na našich zboroch, aby sme sa k sebe navzájom správali ako Božie deti a súrodenci neuprednostňujúc niektorých na základe kritérií, ktoré majú v perspektíve Božej vlády len relatívny význam.

A napokon, po tretie, Ježišov vzťah k nebeskému Otcovi nám pripomína, čo je v otázke otcovstva, resp. synovstva najdôležitejšie – je to práve ten vzťah. Skutočnosť, že som niečím synom či dcérou mi pripomína, že tu nie som sám, že nepatrím sebe samému. Toto vedomie ma otvára a smeruje voči inému – a to nielen Bohu, ale aj človeku. Ježiša jeho vzťah k Bohu Otcu robil citlivým pre ľudí okolo neho – pre ich potreby a túžby, pre ich najvlastnejšie bytie. Ježišovská existencia ako Syna vo vzťahu k nebeskému Otcovi nám ukazuje, že kresťanská viera a prax nie sú individuálnou záležitosťou. Vzťah otca a dieťaťa vždy musí zahŕňať i ďalších ľudí, biblicky povedané – blížnych. Z viery nesmieme robiť privátnu záležitosť. Ak môj blížny vedľa mňa trpí, ak sa mu deje krivda, nemôžem sa uspokojiť s tým, že mám pekný a vrúcny vzťah so svojím nebeským Otcom. To je výzva aj pre naše kresťanské spoločenstvá. Ježiš nám pripomína, že máme jedného Otca a že my všetci navzájom sme sestrami a bratmi. Kresťanská viera je v prvom rade bytím pre iných, ba viac – je bytím spolu s inými, v ich každodenných radostiach a starostiach.

Áno, naše pochopenie toho, čo znamená byť Božími deťmi je často groteskne pokrivené, nezriedka ho formujú predsudky o pokrvnej príbuznosti a ideologickej spriaznenosti skôr než Božia láska a zmierenie v Kristovi. Preto potrebujeme ľudí ako Hauerwas, ktorí nám budú neustále pripomínať, kde a na čom by mala v prvom rade spočívať naša lojalita. Avšak potrebujeme tiež svedectvá ako je to z onoho zboru na chicagskom predmestí, pretože dávajú vyjadrenie našej hlbokej túžbe po bezpodmienečnom prijatí. Zvesť tejto nedele nám hovorí, že takéto prijatie je možné a dosiahnuteľné. Nenechajme si ho znemožniť žiadnymi biologickými, kultúrnymi ani ideologickými danosťami a spoločne s ostatnými sestrami a bratmi prijmime pozvanie byť súčasťou prichádzajúcej Božej vlády. Amen.

Pane náš, ďakujeme, že si naším láskavým Otcom. Ďakujeme Ti za lásku, ktorou nás bezpodmienečne prijímaš. Nedávaj nám nikdy zabudnúť, že toto prijatie nie je určené výlučne len pre nás – Tvoja láska zahŕňa celé ľudstvo, celé stvorenie. Veď nás svojím Duchom, aby Kristova cirkev vydávala po vzore svojho Pána jasné svedectvo, že ponuka života v plnosti je tu pre všetkým. Oslobodzuj nás od pút akýchkoľvek daností a predsudkov. V tento deň Ti ďakujeme aj za svojich pozemských otcov či za ľudí, ktorí sa nimi pre nás stali. Amen.