Farní sbor Českobratrské církve evangelické v Uhříněvsi a Říčanech

Uhříněves 3.5.2015 Lk 24,6a.34 (Pavol Bargár) bohoslužby s VP

Byť Vzkriesením: Kázeň inšpirovaná Lk 24, 6a.34 a podobenstvom Petra Rollinsa

Uhříněves, Ríčany (3.5.2015)

Text: „Niet ho tu, ale vstal. (...) Títo hovorili: Vskutku, vstal Pán a ukázal sa Šimonovi.“

Milí priatelia v Kristovi,

započúvajme sa do nasledujúceho príbehu:

V ten večer už čas hodne pokročil, keď si skupina neznámych učeníkov zbalila svoj skromný majetok a odišla na vzdialené pobrežie. Nemohli totiž už ani o chvíľu dlhšie zostať na mieste, kde práve ukrižovali ich Mesiáša. Pod ťarchou zármutku odtiaľ odišli, aby sa už nikdy viac nevrátili. Cestovali veľmi dlho, hľadajúc krajinu, ktorú by mohli nazvať svojím domovom. Po mesiacoch náročného putovania sa nakoniec ocitli na odľahlom území, ktoré bolo ideálnym miestom na založenie nového spoločenstva. Našli tu úrodnú pôdu, čistú vodu a blízky les im poskytol materiál na stavbu príbytkov. Tak sa tam usadili, založiac komunitu ďaleko od Jeruzalema, komunitu, ktorá sa zaviazala uchovávať živú pamiatku Krista a žiť v láske, prostote a odpustení – práve tak, ako ich to učil on sám.

Členovia tohto spoločenstva žili bez kontaktu s vonkajším svetom viac než sto rokov a trávili svoje dni rozjímaním o Ježišovom živote, snažiac sa pritom zostať vernými jeho ceste. To všetko robili napriek hlbokému žiaľu vo svojich srdciach.

Avšak ich izolovanosť napokon predsa len skončila, keď do ich osady jedného včasného rána dorazila malá skupina misionárov. Týchto misionárov úplne ohromilo spoločenstvo, ktoré našli. Najzarážajúcejšie však pre nich bolo to, že títo ľudia vôbec nič nevedeli o Kristovom vzkriesení a vstúpení, pretože opustili Jeruzalem pred tým, než tretieho dňa vstal z mŕtvych. Misionári bez váhania zhromaždili všetkých členov komunity a vyrozprávali im, čo sa odohralo po uväznení a krvavom ukrižovaní ich Pána.

Toho večera sa v tábore konala veľká slávnosť a ľudia oslavovali novinu, ktorú im misionári priniesli. Lenže ako noc plynula, jeden z misionárov si všimol, že vodca spoločenstva nie je prítomný. Mladíka to trápilo, a preto sa vydal ctihodného staršinu hľadať. Nakoniec predstaveného komunity našiel učupeného v malej chatrči na okraji dediny, ako sa modlí a narieka.

„Prečo tak smútiš?“ spýtal sa ho misionár v úžase. „Dnes je predsa čas na veľkú oslavu.“

„Dnešok je možno časom na veľkú oslavu, ale je zároveň dňom smútku,“ odpovedal starší, ktorý stále čupel na podlahe. „Od chvíle založenia tohto spoločenstva sme sa držali toho, čo nás učil Kristus. Verne sme išli po jeho ceste aj za cenu veľkých obetí a zostávali sme neochvejnými napriek presvedčeniu, že smrť ho porazila a že jedného dňa porazí aj nás.“

Staršina sa pomaly postavil a súcitne sa misionárovi zahľadel do očí.

„Každého dňa sme pre neho zapierali svoje vlastné životy, pretože sme ho považovali hodného tej obete, považovali sme ho za viac než naše bytie. Ale teraz, v dôsledku vašich správ, sa obávam, že moje deti a deti mojich detí ho možno budú nasledovať nie kvôli jeho radikálnemu životu a najvyššej obeti, ale zo sebeckých dôvodov, pretože jeho obeť im zaistí osobnú spásu a večný život.“

S týmito slovami sa staršina obrátil a vyšiel z chatrče smerom k oslave, ktorú bolo možné tlmene počuť z diaľky, zanechajúc misionára čupiaceho na dlážke.

Milé sestry a bratia, príbeh, ktorý sme práve počuli, nie je mojím vlastným výtvorom, prevzal som ho od jedného z mojich obľúbených teológov, severoírskeho mysliteľa Petra Rollinsa. Ide o podivuhodný, no zároveň fascinujúci príbeh. Na prvý pohľad sa môže javiť ako určitý paradox, protiklad k tomu, čo čítame v evanjeliách. Nejde ani tak o to, že by bol rúhavý či protikresťanský, ale skôr o skutočnosť, že volí úplne opačnú perspektívu než evanjeliá. Pre novozmluvné spisy je totiž typické, že sú písané z pohľadu ľudí, ktorí píšu so skúsenosťou Veľkonočnej nedele. Raná cirkev je spoločenstvom ľudí, ktorí Ježišovu zvesť a životný štýl prijali za svoj práve kvôli tomu, že sa k nemu priznal Hospodin v akte vzkriesenia. K tejto skutočnosti mieria i slová z Lukášovho evanjelia, ktoré sme si čítali ako naše dnešné druhé čítanie: „Vskutku, vstal Pán...“ Ide o vyznanie, ktoré totálne mení životy tých, čo sa s ním dokážu stotožniť. Toto vyznanie je základom našej viery i nádeje.

Napriek tomu som presvedčený, že Rollinsov príbeh – podobenstvo má pre nás veľký význam. Tento príbeh nás totiž stavia pred zásadné otázky týkajúce sa povahy našej kresťanskej viery: Prečo sme vlastne kresťanmi? Aké sú naše motívy? Sme nasledovníkmi Krista z lásky k Bohu a z presvedčenia o nosnosti Ježišovej cesty? Alebo nám ide v prvom rade o osobnú spásu a vidinu večného života po smrti?

Je neoceniteľným prínosom dobrých príbehov, že svojich poslucháčov, čitateľov či divákov pozývajú k tomu, aby takpovediac do nich vstúpili, aby sa stali súčasťou týchto príbehov a konfrontovali s nimi svoje názory a konanie. Presne toto robí aj príbeh, ktorý sme dnes počuli. Vedie nás k tomu, aby sme si samých seba predstavili na mieste príslušníkov onej zvláštnej komunity. Vydali by sme sa na púť z Jeruzalema do neznáma spolu s nimi? Zachovávali by sme po desaťročia vernosť ceste popraveného Mesiáša s vyhliadkou, že smrť bude predstavovať poslednú bodku na stranách knihy našich životov? Zaplnili by naše srdcia a mysle smútok i radosť zároveň tak, ako to bolo v prípade onoho staršinu po tom, čo sa dozvedel celú radostnú zvesť?

Príbeh nás necháva s týmito otázkami, na ktoré sa odpovede nehľadajú ľahko. Preto sa môže javiť, že je skôr podvratný než konštruktívny, že skôr napĺňa nepokojom, než by prinášal útechu a nádej. Hoci určitý znepokojujúci prvok v ňom nepochybne je – čo je práve jeho výhodou – prináša so sebou zároveň i značnú dávku nádeje, obzvlášť, ak ho čítame spoločne s oným krátkym úryvkom z 24. kapitoly Lukášovho evanjelia: „Vskutku, vstal Pán...“ Áno, je pravda, že daná komunita o Kristovom vzkriesení nič nevie. Svojím životom ho však potvrdzuje. Inými slovami, ich život lásky, solidarity a odpustenia ukazuje a dokazuje, že cesta Ježiša Krista má svoju platnosť a zmysel, bez ohľadu na prípadnú odmenu. A tu sa dostávame k podstatnému bodu našej dnešnej úvahy: Dané spoločenstvo Kristovo vzkriesenie nezvestuje, nakoľko o ňom výslovne nevie. Ono však Vzkriesenie žije. JE VZKRIESENÍM. Ani smrť totiž nepremohla ich vieru, že oddanosť Bohu na ceste Ježiša Krista stojí za akúkoľvek obeť. Že stojí za to nasledovať svojho Pána bez ohľadu na to, čo to bude stáť. Áno, „vskutku, vstal Pán...“ – poznáme to podľa života spoločenstva jeho nasledovníkov. A ich život ukazuje ešte jednu dôležitú vec. Vzkriesenie nie je a nemá byť vecou len života po živote, ale jeho dôsledky by mali byť zreteľné už tu a teraz – v premenených životoch, uzdravených vzťahoch, novej kvalite existencie, otvorenosti voči Bohu a blížnym.

Vypočutý príbeh sa tak stáva výzvou aj pre nás – ako jednotlivcov i spoločenstvo. Podobne ako oná fascinujúca komunita, aj my máme BYŤ VZKRIESENÍM, žiť skutočnosť vzkriesenia vo svojich každodenných životoch. Zdá sa to ako príliš ambiciózne? Nereálne? Nech nám je oporou ďalšie biblické slovo, ktoré sme dnes počuli v rámci prvého čítania: „Poďte ku mne všetci... lebo moje jarmo je lahodné a moje bremä ľahké“ (Mt 11, 28.30). Nech nám je posilnením spoločenstvo Pánovej večere, ku ktorej budeme o chvíľu všetci pozývaní.

Milí priatelia v Kristovi, Nechajme sa nadchnúť pre život Vzkriesenia, pre existenciu lásky voči Bohu a blížnym. Vskutku, vstal Pán! Amen.